17. Nedeľa po Svätej Trojici 2013

Kázňový text: J 9,31–41

Náš biblický text je už iba záver vážneho rozhovoru slepca, ktorého Ježiš uzdravil a vrátil mu tak zrak, najprv s farizejmi, a nakoniec so samotným Ježišom. Hovorí o tom celá 9. Kapitola.

Sám osebe bol tento Ježišov div veľmi provokačný. Nedal sa poprieť. Toho slepca tam ľudia vídali dennodenne, a všetci vedeli, že je slepým od narodenia. Farizeji si dokonca dali zavolať jeho rodičov, aby po uzdravení potvrdili, že je to ich syn, a nie iba niekto jemu podobný.
Slepí človek od narodenia, ktorý zrazu vidí, a ktorého všetci poznali ako slepého, bol vážny problém popredných farizejov, pretože sa k niečomu takému ako vodcovia ľudu mali vyjadriť. Očakávali to všetci, ktorí tento zázrak zaevidovali.
To mi pripomína, že aj dnes by sa mala vedieť cirkev vyjadriť k vážnym otázkam v našej spoločnosti, a malo by ju viac byť počuť, pretože to veriaci ľudia očakávajú. Presne tak, ako to bolo vtedy. Ako je možné, že niekto niečo také dokázal urobiť? Kto to je a odkiaľ má takú moc?
Hodnotenie popredných židov bolo nakoniec dosť prísne. Prvé, čo si všimli bolo, že sa ten skutok odohral v sobotný deň, čo bolo vážne porušenie židovských predpisov o šabbate. Ježiš sa k tomu uzdraveniu zohol, pľuvol na zem a spravil blato, čo bola jednoznačne práca, ktorá sa v sviatočný deň konať nesmela. No a samotný uzdravený ešte pripomenul farizejom, že predsa Boh nevypočúva hriešnikov, takže ak by jeho uzdraviteľ nebol od Boha, nemohol niečo také urobiť. Po tejto poznámke ho farizeji vyhodili, pretože také vážne postihnutie sa v tej dobe vnímalo ako Boží trest za nejaký hriech. Buď jeho samého, alebo jeho rodičov. Preto ho vyhnali slovami: …ty si sa celý v hriechoch narodil, a nás poučuješ? Taký istý názor mali aj učeníci, keď sa na začiatku pýtali Ježiša, či on zhrešil a či jeho rodičia?
Celý ten rozhovor sa točil stále okolo zraku, ale nakoniec to vôbec o slepote očí nebolo.Bolo to o tom, či človek verí v Ježiša Krista ako svojho Spasiteľa, alebo nie. Je to teda viac o duchovnom zraku, o duchovnej slepote a duchovnom videní.
Celý ten text je o to vážnejší, že sa končí prísnym Ježišovým slovom: Súdiť som prišiel na tento svet, aby videli, ktorí nevidia, a aby oslepli, ktorí vidia. Bez tejto Ježišovej vety by to bol len úžasný zázrak, ktorý sa nedal poprieť, a bol viditeľný a hmatateľný vo svojej dobe, ale ten Ježišov doslov k celej tej udalosti je dosť nepríjemný.
Súdite sa s niekým? Jedná vec je, že ako kresťania by sme sa nemali. Ale pravda je taká, že súd je dosť nevyspytateľná záležitosť, aspoň tu na zemi. Nikdy neviete ako to celé dopadne, napriek tomu, že ste presvedčení, že máte pravdu. A ďalšia vec je, že zo súdov má človek strach. Nechcel by som byť na lavici obžalovaných a nechcel by som, aby ma niekto súdil. Ale Ježiš hovorí, že na to prišiel na svet. Prišiel súdiť a spôsobiť, aby videli, ktorí nevidia.
Uvedomme si, že Ježiš nie je oftalmológ, teda očný lekár, napriek tomu prišiel, aby videli, ktorí nevidia.
Ako to vysvetliť?

Máte radi šach? Viete ho hrať? Na jednej strane to nie je až taká zložitá hra. Stačí sa naučiť, ako sa po šachovnici pohybujú figúrky. Ako chodí pešiak, ako kráľovná, ako strelec, či veža. Keď sa to naučíte, môžete si sadnúť k šachovnici a hrať. Ale zabudnite na presvedčenie, že ste už dobrý hráč. Lepší hráč vidí vždy niekoľko ťahov dopredu. Vie predpokladať, čo urobí jeho protivník. Počíta s niekoľkými možnými ťahmi a variáciami pohybu napred. Nereaguje iba na ten-ktorý konkrétny ťah, ale myslí na to, aký bude ďalší a ďalší krok.
Viem hrať šach, ale mám „šachovú slepotu“, neviem myslieť niekoľko ťahov dopredu. Neviem predpokladať, čo urobí protivník a počítať s tým, či pripravovať sa na to. A kvôli tomu nie som dobrý šachista.

Ak si tento príklad prenesiem do ľudského života, mám pocit, že je tej slepoty vo svete priveľa. Akoby ľudia dnes vôbec nemysleli dopredu na to čo príde a čo ich čaká. Aspoň pár ťahov dopredu. Žijú, a nemyslia na to, čo im život dá, a čo oni majú dať životu. Niečo celý život naháňame, celých nás to pohltí, a na konci zistíme, že nám to vôbec neprinieslo uspokojenie.
Je to slepota, keď sa človek celý čas naháňa za kariérou, stále niekde postupuje a po niečom túži, a keď to dosiahne, uspokojenie a úľava nepríde.
Je to slepota, keď sa niekto zameria na svoje pohodlie, žije zo dňa na deň, a myslí len na to, aby si mohol kúpiť lepšie auto, lepší televízor, vylepšiť niečo v dome a ísť na luxusnejšiu dovolenku, ale v takom živote niet hranice, keď si človek povie, že už je spokojný, že toto je to, čo chcel dosiahnuť.
Je to slepota, keď niekto žije len preto, aby sa zabával, tešil a užíval si. Znie to pekne, ale neprináša to uspokojenie do života, aj keď logika hovorí, že toto je to, čo by nás malo napĺňať.
Takých prípadov je nespočetne veľa. Je to ako hrať šach, ale nemyslieť na to, že život zbehne rýchlo, a na konci budete mať pocit, že to bolo celé akési zbytočné, a že to naháňanie nemalo zmysel.
Naopak, mali by sme sa pýtať: Prečo robím to čo robím? Mám vo svojom živote niečo čo je skutočnou hodnotou? Uspokojuje ma to?
Niekedy mám chuť ľuďom, ktorí žijú bez Boha, zakričať: Zobuďte sa! Aký život to vlastne vediete? Budete mať raz pocit ohromnej prázdnoty a nikto vám ju nenaplní!
Ten slepec dostal viac vtedy, keď sa ho opýtal Ježiš či verí v Syna človeka, ako keď mu vrátil zrak. Veriť v Ježiša Krista, ako v svojho Spasiteľa a záchrancu je oveľa viac, ako byť zdravý a mať sa dobre. A to bolo vysvetlenie slov, že prišiel, aby videli tí, ktorí nevidia.
Máte bratia a sestry v srdci Ježiša Krista, veríte v „syna človeka“ (titul Mesiáša)? Ak áno, tak nie ste slepí. Ježiš prišiel preto, aby sa vám otvoril váš duchovný zrak, a vy a aj ja aby sme pochopili, že ho potrebujeme.
Medzi veriť v Ježiša Krista a neveriť v Ježiša Krista je presne taký rozdiel, ako vidieť, alebo byť slepí. Slepota ten obraz vystihuje. Slepí človek nevie kadiaľ má ísť, nevie nájsť cestu. Bez pomoci len blúdi. A to je presný obraz mnohých dnešných ľudí. Hľadajú, ale nevedia čo, chodia a túžia po niečom, o čom nevedia, či to ich túžby naplní. Pri tom je to také jednoduché. Kto má syna Božieho, má život, kto nemá syna Božieho, nemá života.
Ale Ježiš prišiel aj na to, aby oslepli tí, ktorí vidia. Toto slovo sa ťažko vysvetľuje, pretože hovorí o ľuďoch, ktorí majú k Bohu blízko. Majú pocit, že našli to, čo je pre život dôležité, a pri tom im práve Ježiš bude akosi životnou prekážkou. Prekážkou, nad ktorú sa nevedia pozrieť, a ktorá im zabráni vo výhľade.
Farizeji boli zbožní ľudia. Snažili sa o príkladný život, boli takí nábožensky „akurátni“. A v tej svojej akurátnosti nedokázali prejsť cez Ježišovu slobodu. Pán Ježiš uzdravil človeka aj v sobotný deň, lebo toto pre toho chorého bolo dôležité. Ale v ich zbožnej akurátnosti to bolo najväčšie porušenie prikázania o sviatočnom dni. Ako môže niekto, kto vystupuje ako mesiáš porušiť tak závažné prikázanie? Bolo tam viac striktnej poslušnosti, ako úprimnej lásky a ľudskosti.
Viete, že aj ja sa občas pristihnem pri takej akurátnosti?

• Ako môže môj cirkevník robiť niečo v nedeľu? Niekedy neskúmam, že to môže byť ten povestný vôl v studni, ktorého musí vytiahnuť vtedy, keď do nej spadne.
• Ako môže človek, ktorý verí v Boha, sedieť v nedeľu poobede v krčme a piť pivo s tými ľuďmi?
• Ako môže byť niečo dôležitejšie, ako prísť na mládež, dorast, či konfirmáciu? Niekedy mi chýba pochopenie.

Možno sme niekedy aj my taký príliš zákonnícky, a chýba nám milosrdenstvo. Sme príliš prísni a veľa vyžadujeme, až sa stáva, že sme suroví a bezohľadní.
Takýchto nás Pán Ježiš mať nechce. Myslite na to, aby sme sa vo svojej akurátnej zbožnosti nestali tí, ktorí majú oči, ale už nevidia.

AMEN

Piesne: 527; 262; 198; 649; A 64; 656/11
Texty: 1M 6,11–22; Jk 2,15–18; Mt 15,1–11; Ž 25,8–15