20. Nedeľa po Svätej Trojici 2013

Kázňový text: 1M 4,3–7

Tento deň je dňom vďačnosti. Možno to už celkom nevieme popísať a možno si to ani nevieme poriadne uvedomiť, no predsa človek cíti, že za to čo má a čím je, sa musí niekomu poďakovať.

My, kresťania, to máme podstatne jednoduchšie, pretože vieme, ku komu vďačnosť cítime. Iné je to pri ľuďoch, ktorým toto poznanie chýba. Každý, kto sa vážne zamyslí nad svojim životom, dôjde raz k tomu, že nie všetko čo má dosiahol svojou múdrosťou, šikovnosťou, či krásou. A nazvať to šťastím nie je celkom uspokojivé riešenie.
Kto teda za tým všetkým je? Ako sa dá vysvetliť úspech, či zdar, ktorý príde bez našich zásluh? Keď je to niekedy všetko také jednoduché a všetko sa darí nad naše túžby a očakávania? Občas vidíme, že nad nami niekto bdie, chráni nás, opatruje, akoby nás držal v rukách, a to v nás vyvoláva vďačnosť.
To je to spojenie s Biblickým rozprávaním o synoch Adama a Evy, ktoré som vám dnes v úvode prečítal. Nevieme o tom, žeby Adam a Eva prinášali Bohu obete. V podstate nebol dôvod. Kým žili v záhrade Éden, Boh bol súčasťou ich každodenného života. Každý večer prichádzal do záhrady a bol pre nich úplne blízkou osobou, na ktorej boli závislí. Hriechom sa Bohu vzdialili, a to blízke spojenie sa prerušilo. Boh už nebol takým každodenným spoločníkom. Už neprichádzal, aby sa s ľuďmi rozprával. Ale nezmenilo sa nič na tom, že Božia opatera pokračovala. Nebola až tak osobná a priama, ale ostala. A netrvalo dlho, a ľudia začali rozmýšľať nad tým, že musia nejakým spôsobom dať najavo Bohu svoju vďaku. To čo urobili Kain a Ábel bol v podstate jednoduchý prejav vďačnosti, ktorý bol úplne prirodzený. Aj pre nás je normálne, ak od niekoho niečo dostaneme, že prídeme a povieme: ďakujem. Ak je to niečo hodnotnejšie, snažíme sa nejakým spôsobom revanšovať a odvďačiť inak.
Kain a Ábel sa jedného dňa rozhodli poďakovať Bohu. Aj keď to tam nie je jasne napísané, nehovorí sa, žeby to mala byť obeť za hriech. Skôr to vyzerá ako prejav vďaky. Kain a Ábel nezažili momenty, keď bol Boh súčasťou života ich rodičov. Pre nich Boh bol tak cudzí a vzdialený, ako nám. Nevideli ho, nezažívali čas keď prichádzal a priamo s ľuďmi komunikoval. Pustili sa teda do dovtedy neznámej veci. Aj jeden aj druhý postavili oltár, položili naň to, čo bolo plodom ich práce, ich driny, a čo vnímali aj ako požehnanie, ktoré do ich námahy vložil Boh. Všetko to malo zhorieť na nejakom kamennom oltári s tým, že toto bude spôsob, ktorým povedia Bohu ďakujem. A že Boh sa z takéhoto daru poteší.
Mienené to bolo veľmi dobre. Myšlienka to bola ušľachtilá, a aj spôsob, ako to urobiť, bol skutočne originálny. To je spojitosť tejto udalosti s dnešným dňom. To isté čo Kain a Ábel urobili, o to isté sa pokúšame aj my dnes. Povedať Bohu, že si vážime to, že sa o nás stará, aj keď si to nezaslúžime. A aj keď sme sa o to i my pričinili, vidíme že je to len časť toho, čo nám prináša úspech. Pretože k tejto našej práci, našej námahe a nášmu potu, musíme pripočítať to Božie. Jeho prácu a jeho konanie.
To, čo na celej tej situácii zo začiatku Biblie je čudné, je to, že dar synov nebol úplne rovnaký. Jeden prinášal úrody z poľa, druhý priniesol najkrajšiu so svojich oviec. Nevieme presne, aká bola Kainova obeť. Či to boli len zbytky, alebo to bolo nekvalitné, čo Bohu priniesol. O tom môžeme iba špekulovať. Problémom bola Božia reakcia. Ábelovu obeť Boh prial, ale Kainovu nie. Úrody zeme boli tiež Božím darom, presne tak ako ovečka. Na tých úrodách sa Boh podieľal a Kain ich odovzdával Bohu v presvedčení, že s nimi bude Boh spokojný. Ale nebol.
To teda znamená, že Boh nemusí byť spokojný s tým, čo mu dávame, aj keď to robíme v tom najlepšom presvedčení a v tom najlepšom úmysle. Môže byť, že sa vaše obete, vaše snahy, tak isto ako aj moje Bohu nepáčia, a že s nimi vôbec nie je spokojný. Myslím, že na takýto názor má Boh plné právo. Možno nie je spokojný s našim životom, s našimi rozhodnutiami, aj keď my si môžeme myslieť, že to je to, čo mu musí byť milé. Odpoveď je: NEMUSÍ. Možno i dnešné naše bohoslužby, keď budeme vyslovovať svoje vďaky Bohu, vôbec Pána Boha neuspokoja a nebude z nich nadšený. Aj keď si my myslíme, že k dnešnému dňu je toto to najlepšie, čo môžeme urobiť.
Kain v tom nebol nejaký „odvecák“. Jeho hnev nebol namierený na Boha, aj keď to bol Boh, ktorý jeho obeť neprijal! No hneval sa na svojho brata, ktorý sa svojim postojom k Bohu priblížil viac. Vyzerá to, ako keby bol Kain natoľko uvedomelý, že pripustil, že na takúto reakciu má Boh plné právo. Môže dar človeka prijať, a môže povedať, že to nie je dobré.
Pripustíte si, bratia a sestry, že Boh môže byť nespokojný s tým, čo mu dávame? Sú ľudia, ktorý obetujú Bohu veľmi veľa v absolútnom presvedčení, že to robia iba pre neho, a pritom to vôbec nemusí byť tak.

Mám rád jeden historický film s názvom Kráľovstvo nebeské. Hovorí o období križiackych výprav a o boji kresťanov so Saladínom, významným islamským vodcom. Ukazuje na to, ako v Jeruzaleme boli dve skupiny kresťanov. Jedni umiernenejší, ktorí sa snažili udržať mier, iní radikálni, ktorí jednoznačne trvali na vojenskom riešení. A keď sa k tomu raz rozhodli, začali kričať vetu: Boh to žiada!!! Boh to žiada!!! Za domnienku, že niečo od nás žiada Boh, sme v minulosti skryli mnoho ohavných vecí, a kriticky poviem, skrývame dodnes. No oni vôbec nemusia byť v súlade s Božou vôľou.

Ani Kainova obeť, ktorá bola tak sympatická a tak priamo orientovaná na Boha, vôbec nemusela byť taká milá. No toto nebol ten najväčší Kainov problém. Uvedomme si, že aj keď Boh jeho obeť neprial, aj tak s ním komunikoval ďalej. Neprerušil s ním vzťah. Nehneval sa, nehral urazeného. Tieto dvere sa nezatvorili. Boh ostal priamy, otvorený a ústretový. Ak teda sa naša dnešná bohoslužba nepáči Bohu, to ešte nie je žiadna tragédia. Pán Boh sa neurazí, a my nemáme prečo byť urazení na neho. Má plné právo čakať od nás niečo iné.
No problém je v tej ľudskej netolerantnosti, neprajnosti a závisti.

• Môže mať Boh radšej niekoho iného ako mňa?
• Môže Boh milovať nikoho viacej ako mňa?
• Môže niekoho viac požehnávať a byť viac k niekomu láskavejší?

Tento konflikt znášame oveľa ťažšie, ako čokoľvek iné.
Tomu sa viac darí v podnikaní, tomu viac priniesla úroda v záhradke, má väčšie zemiaky, či mrkvu, ten má krajšie kvety, ten zasa lepšiu výplatu a pritom sme úplne rovnakí.

• Prečo je Boh neférový a nerozdeľuje všetkým rovnako.
• Prečo je zbožnosť môjho brata lepšia ako moja? Je to niekedy príliš komplikované. My sa radi porovnávame, a v tých svojich kritériách máme pocit, že niečo nie je správne.

Pri tom by stačilo iba akceptovať to, že Boh má plné právo na svoj názor. Že ak dnes niekto dostáva plné priehrštia Božieho požehnania, je to preto, že to má svoj dôvod. Naša vďačnosť dnes by mala byť oslobodená od ľudskej neprajnosti a závisti. Naša vďačnosť voči Bohu by nemala obsahovať žiadnu nespokojnosť a výčitky v tom, že: ty Bože, nedelíš veci férovo. Naše modlitby dnes by mali byť úprimné a priame za to, že to čo máme je dosť v jeho milosti.
Kainovi sa táto vec úplne vymkla spod kontroly. Preto prišlo to Božie napomenutie: Kain, hriech striehne pri dverách a na teba je upriamená jeho žiadostivosť, ale ty ho opanuj. Ten istý hriech môže striehnuť aj pri našich dverách, ale je v našej moci, aby sme ho mali pod kontrolou. Dokonca Boh hovorí, že v začiatkoch je ovládateľný a dá sa premôcť. Toto však už Kain nedokázal a hriech mu prerástol cez hlavu.
My dnes chceme povedať Bohu ďakujem. Urobme to bez toho, aby sme pomysleli, že: Bože, tomu môjmu susedovi si požehnal viac a nezaslúžil si toľko. A že tej ďalšej susede či kolegovi už dopriavaš až priveľa všemožného dobra, a ja by som na niečo taktiež mal nárok. Ak sa neovládneme, tak nám táto ľudská závisť prerastie cez hlavu, a Bohu sa určite naša vďaka nebude páčiť.

AMEN

Piesne: 362; 363; 364; 366; A 77; 656/11
Texty: Mt 15,32–39; Ž 145,15–21