23. Nedeľa po Svätej Trojici 2013

Kázňový text: J 5, 1–9

Chcel by som dnes spolu s vami rozmýšľať o hodnote ľudského zdravia. Vedie nás k tomu aj dnešný kázňový text, ktorý je pohľadom do vnútra človeka, postihnutého vážnou chorobou.

Zdravie je veľkou hodnotou. Vďaka zdraviu môžeme plnohodnotne žiť, vieme sa jednoduchšie zaradiť do spoločnosti, vieme si skôr zabezpečiť potreby pre svoj život a máme väčšiu šancu budovať si nezávislosť, a tým pádom samostatnosť.
Hodnotu zdravia si však človek neuvedomuje vtedy, keď je zdravý, ale až vtedy, keď príde nejaká choroba, a s ňou aj nejaká silnejšia a intenzívnejšia bolesť. Pre zdravého človeka je zdravie samozrejmosť. Pre chorého človekaje zdravie hodnotou.

Stačilo mi, keď som mal pred rokom problémy so zápalom ucha. Bol som nervóznejší, sem tam som cítil bolesť, aj keď nebola nejako intenzívna, vadilo mi to. Potom aj vata v uchu, nepočul som dobre, prekážalo mi to. Bol som nepokojný a podráždený.

Bola to len drobnosť a nebolo to nič vážne, ale sú ľudia, ktorí prechádzajú v živote oveľa väčšími problémami, a musia žiť aj s oveľa väčšími bolesťami. A byť vtedy nesebecký a myslieť aj na druhých, prekonávať tu bolesť a nedať najavo nepokoj a nervozitu, to je veľké umenie.
Byť vážne chorým, to už sú vážne obmedzenia, ktoré znižujú kvalitu života. Tak by sme moderne mohli nazvať aj situáciu ľudí, ktorých stretol Ježiš pri Ovčej bráne, keď vstupoval do Jeruzalema.
Vykopávky v blízkosti Jeruzalema odhalili severovýchodne od chrámového návršia dvojitý rybník s piatimi stĺporadiami. Celý ten komplex bol s najväčšou pravdepodobnosťou vybudovaný za Herodesa Veľkého, a mal rozsah okolo 5000m2. Vykopávky objavili aj zvyšky stĺpov na ktorých mal byť prístrešok vo výške 8,5 metra. Išlo teda o veľkolepú a nádhernú stavbu, ale napriek tomu to veľmi príjemné miesto nebolo.
Podľa tradície, ktorú podáva evanjelista, tam bývalo veľa chorých a postihnutých ľudí, čakajúcich na akýsi zázrak zvírenia vody. To znamená, že stavba môže byť akokoľvek krásna a veľkolepá, ale keď na tom mieste vidíte veľa ľudského utrpenia, určite to príjemné miesto nie je.
Viem, že sa ľudia dnes snažia vytvoriť čo najpríjemnejšie prostredie pre chorých ľudí, ale nikdy nebudete môcť povedať, že miesto, kde je veľa utrpenia, je pre človeka príjemné, alebo, že je krásne. Je to vždy ťažké vidieť pohromade veľa ľudského utrpenia, a jazero Betezda bolo také.
Miesto plné chorých ľudí na všemožné choroby, ktorí čakali na akísi Boží zázrak, ktorý nebol nijako bližšie popísaný. Išlo o nejaké občasné zvírenie vody, ktoré spôsobovalo to, že došlo k uzdraveniu toho človeka, ktorý do tejto vody vstúpil ako prvý. Kedy sa však voda zvíri, kedy nastane ten moment zázraku, to nikto vopred nevedel. Kedy ten anjel Pánov zostupoval? Pravdepodobne to bola veľmi zriedkavá udalosť.
Tá neurčitosť je neurčitosťou, s ktorou žijú chorí ľudia. Uzdravím sa? Zaberú lieky? Pomôže liečba? Zmení sa moja situácia? Žiť v takejto neistote bolo vždy komplikované. Nie je to len problém bolesti, ktorú so sebou choroba prináša, ale je to aj problém neistoty, do ktorej sa človek chorobou dostáva.
Možno na chvíľu odbočím, ale aj keď som viackrát už vysvetľoval tento text, nikdy som nehovoril o zázračnom mieste. Celkovo keď počúvam, že tam a tam je nejaké miesto, kde dochádza k uzdraveniam a zázrakom, som dosť skeptický a neberiem to nijako vážne. Ale uvedomil som si, že aj v dobe Ježiša Krista boli takéto miesta, kde našli niektorí ľudia uzdravenie. Zaujímavé je, že ich Ježiš neznevažoval. Nepovedal tým čakajúcim pri Betezde, že je zbytočné tu sedieť a čakať na nejaký Boží zázrak, že nič také nemôže prísť.
Nechcem na základe tohto textu vytvoriť ani nijakú novú teologickú zásadu o uzdravujúcich miestach, ale samého ma zarazilo, že evanjelista Ján opísal jazero Betezda ako miesto, kde anjel Pánov svojím pôsobením robil zázraky a pomohol mnohým ľuďom k zdraviu. Je možne, že dodnes takéto miesta na zemi stále sú? Urobte si podľa dnešného textu uzáver sami.
Ale chcem hovoriť o inom. Jazero Betezda bolo miestom veľkého množstva chorých ľudí, a Ján opisuje, že medzi tými mnohými našiel Pán Ježiš jedného človeka, ktorý bol chorý veľmi dlho. Pýtam sa, prečo si všimol toho jedného? Tých chorých tam bolo veľa. Prečo práve toho? Odpoveď je asi v tom, že na ňom bolo vidieť, že je už dlhý čas nemocný – 38 rokov.
Ten človek prežil polovicu života v chorobe, ale bola tam ešte jedna vec, o ktorej vieme. On nemal nikoho! Tých chorých tam bolo viac, ale Ježiš pomohol iba tomuto jednému. Prečo?
Myslím si, že nám tým chcel povedať, že človek v chorobe potrebuje mať NIEKOHO. Potrebuje vedieť, že nie je sám, že je niekto pri ňom, aby mu pomáhal a podopieral ho.
Ježiš sa tam neposadil a neliečil zaradom všetkých slepých, chromých, vychradnutých. Toto nie je to, prečo prišiel. Ale ak Ježiša vnímame ako svojho učiteľa, mali by sme pochopiť túto jeho lekciu, ktorá hovorí o tom, že chorý človek potrebuje mať niekoho pri svojej chorobe.
Nie je základným princípom zbožnosti byť zdravý, to nám je dúfam jasné. Takže choroby sú pre náš život občas nutnou súčasťou, ktorá ovplyvní a vychováva všetkých okolo. Sami viete, ako to je, keď vám v rodine niekto ochorie, zrazu sa o toho človeka musíte strať. Potrebuje viac opatery, potrebuje trochu citlivejšie zaobchádzanie, pretože je ubolený a zahĺbený do seba. Chorí ľudia sú niekedy príliš egoistickí, pretože nedokážu myslieť na druhých, iba na seba a svoju chorobu. Sú veľmi citliví na všetko okolo seba, veľa krát podráždení.
Niekedy je s nimi veľmi ťažké vyjsť. V chorobe je človeku veľmi ťažké nájsť pohodu. Nie je to normálny stav. Stačí, keď si predstavíte samého seba, akí ste, keď vás povedzme bolí zub. Ako zrazu nevieme nič robiť, na nič sa nevieme sústrediť, všetko nás vyvádza z miery. Toto je obraz chorých ľudí.
Ale všetko toto sú veci, ktoré aj nás, keď sa o takého človeka staráme, vychovávajú. Pri chorom človeku sa naučíte slúžiť, naučíte sa pokory, prestanete byť príliš pyšní a sebavedomí a v konečnom dôsledku to udržuje aj rodinu pohromade.
Myslím si, že to je to, čo nám Pán Ježiš tou udalosťou pri Betezde hovoril. Choroba, hoci je i ťažká, je súčasťou ľudského života, ale chorý človek ju má zvládať práve s tými zdravými, ktorí sa o neho starajú. Potrebuje mať niekoho.
Ten chorý pri Betezde to vystihol presne, keď na otázku, či by chcel byť zdravý, neodpovedal hneď áno, ale povedal, čo mu najviac v tej chorobe chýba. Je to veľmi čudná odpoveď, akoby zdravie bola až tá druhá vec, ktorá bola v jeho chorobe ťažká. Ta prvá, ktorá ho trápila viac bolo, že nemal pri sebe nikoho.
Viem o mnohých z vás, aké veľké obete prinášate v starostlivosti o svojich chorých, ale myslím, že tým vlastne napĺňate to Ježišovo poslanie. Nech je tá starostlivosť o chorého akokoľvek problematická a zaťažuje nás i celé naše rodiny, je to niečo, čo je naším poslaním.
Myslím aj nato, že nemôžeme byť pri všetkých chorých. Nedokážeme vyliečiť všetky choroby. Ale toto od nás ani Pán Ježiš nechce. Z tej veľkej skupiny chorých našiel jedného človeka, ktorý nemal nikoho, a tomu pomohol. O toho sa postaral. Tomu venoval svoju záchranu.
Aj my máme mnoho chorých. V našich rodinách, v našom zbore. Spýtajte sa teraz samých seba len pár otázok:

• Majú tí ľudia niekoho, kto by s nimi v tej chorobe bol?
• Majú niekoho, kto by im pomáhal niesť kríž?

My ich nevieme uzdraviť ako Ježiš, ale môžeme vyriešiť jeden základný problém chorých ľudí. Môžeme byť v ich chorobe s nimi. A možno raz budú môcť povedať, že mali ťažký život a na pleciach niesli ťažký kríž choroby, ale mali NIEKOHO. Veď …jedni druhých bremená znášajte, a tak naplníte zákon Kristov.

AMEN

Piesne: 282; 271; 201; 576; A 62; 656/11
Texty: Oz 11,8–9; 1Tes 5,13–15; Mt 18,15–20; Ž 85,2–14