5. po Svätej Trojici 2015

Kázňový text: Sk 5,34–42

Okolnosti tohto vyšetrovania sú nám všetkým dobre známe. Odohralo sa to v Jeruzaleme po zoslaní Ducha Svätého, keď už učeníci presne vedeli za kým stoja a koho ako svojho Pána vyznávajú.

Nemali už obavy z toho, čo im môže židovská rada urobiť a vyhrážanie po prvom zatknutí nezabralo. Peter pred židovskou radou povedal otvorene: Boha treba počúvať viac ako ľudí. Tento výrok spôsobil dosť veľký šok. Pre židovskú radu to bola dosť stresujúca situácia.
Veľmi rýchlo po tom vyjadrení pochopili, že nemajú moc vo svojich rukách, že ich prejav autority a moci skončil.

Vysvetlím to inak. Bežne túto situáciu zažívajú dnes učitelia v našom školstve. Ak je žiak dostatočne drzý a arogantný, vie priviesť učiteľa do takejto nemohúcej situácie. Žiak môže všetko, učiteľ v podstate nemôže nič. Aké má páky učiteľ na to, aby toho žiaka k niečomu prinútil, alebo mu niečo zakázal? Odpoveď: Žiadne.
Ak žiakovi nezáleží na známkach, ak vie, že rodičia mu doma nič nepovedia, ešte sa ho budú zastávať, ak vie aké má všemožné práva, tak učiteľ je vo svojej pozícii v podstate chudák. Toto v minulosti nebolo. A niektorí žiaci či študenti to vedia a dávajú to dosť často najavo. Čo mi môže učiteľ? Ani udrieť, ani vyhrážať sa niečím, lebo v podstate nemá čím. Je ťažké si v takýchto podmienkach ustrážiť rešpekt a autoritu.

To bola presne tá situácia, pred ktorou židovská veľrada stála. Čo s tými mužmi môžeme urobiť? Môžeme ich uväzniť, dať ich zbičovať, čo potom aj urobili, môžeme ich dať zabiť. Ale Peter a Ján jasne povedali, že toto nie je pre nich trest, že toho sa neboja. Tak ako ich zastrašíte, keď sa neboja zomrieť ani trpieť za to, čo hovoria? A zjavne sa nebáli ani vezenia, pretože už raz im v mene Ježiša Krista zakázali hovoriť a oni neposlúchli.
Patová situácia. Myslíte si, že máte moc, ale nie je to pravda. Došli nástroje zastrašovania, stoja pred nimi ľudia, ktorí sa ich absolútne prestali báť.
Dnes máme sviatok Cyrila a Metoda a ja sa priznám, že neovládam dokonale tú ich históriu, ale viem jedno, že si počas života vytrpeli veľa. Mnoho príkoria, falošných obvinení, urážania. Konštantín zomrel od vyčerpania ako 42 ročný. Metoda dva a pol roka väznili a mučili, nechávali ho nahého mrznúť na zime, len aby odišiel z Veľkej Moravy.
Môžete zastrašovať iných, ak máte v rukách moc a oni sa vás boja. Ale čím zastrašíte človeka, ak vám dá najavo, že sa nebojí smrti, a že to, čomu verí, je pre neho dôležitejšie, ako jeho vlastný život či zdravie?
Keď nad tými vecami rozmýšľam, tak si uvedomujem, že takúto vieru som nedosiahol. Viem, že to neprichádza zo dňa nadeň. Aj Peter musel dozrieť, kým mohol vysloviť túto vetu. Na dvore veľkňaza, keď súdili Ježiša, ešte neplatila. Potreboval na to nejaký čas.
V tom je skutočne moc, keď si uvedomíte, že sa nemusíte nikoho a ničoho báť, že vám človek nemá čo vziať, čo by bolo pre vás cennejšie ako to, čo získate od Boha.
Je fakt, že vtedy sa nevyhrážali Petrovi, že zabijú jeho manželku či deti, alebo Jánovi, že príde o brata. Židovská veľrada mala v rukách iba ich a oni jasne ukázali, že sa neboja ani mučenia ani smrti.
A neboli to iba reči. Pretože skôr ako ich prepustili, ich samozrejme dali poriadne zbičovať. Malo to však presne opačný efekt, ako očakávali. Peter a Ján to vnímali ako česť, smieť trpieť pre vieru v Krista. Nebolo to pre nich poníženie, ale moment na ktorý boli hrdí a s ktorým sa mohli pochváliť. Je to skutočne veľmi čudné rozmýšľanie.
Oproti nim sme my veľký bojkovia. Bojíme sa hanby, výsmechu, že sme staromódny, máme obavy z toho, ako o nás budú hovoriť ľudia, ako pochopia naše reakcie. To je doslova život v strachu.
Poznať farára a kamarátiť sa s ním v ZŠ Kysak je hanba. To som si uvedomil až neskôr, myslel som si, že takto to predsa nebude vždy. Mnohé deti, ktoré s nami chodia na výlety, sa mi cez rok ani len nepozdravia, keď sa s nimi stretnem na chodbe v škole. Darmo sme na výlete kamaráti a v dobrom sa rozchádzame. Spolužiaci by si z nich robili žarty. Takto sa to začína.
Peter hovorí, že je jedno, čo hovoria ľudia, podstatné je aby si mal čisté svedomie pred Bohom. Podstatné je to, čo ti na to povie Boh. Nič iné nie je dôležité.
To bol ten moment, kedy si celá židovská rada uvedomila: títo muži z nás nemajú strach, neboja sa nás, nezastrašíme ich ani bitkou ani smrťou, zobrali nám všetky zbrane, už nemáme na nich vplyv.
Reakcia váženého Gamaliela bola už len pokusom porozumieť situácii. Čo ak tí muži majú pravdu? Čo ak tá ich odvaha pramení z toho, že stoja v Božej veci? Čo ak to celé, o čom hovoria, je väčšie ako my?
Každá odvaha vyvoláva také otázky. Ľudský rozum chce vedieť prečo. Odkiaľ sa niečo také berie? Takéto veci v životoch ľudí nie sú bežné. To je aj odpoveď na otázku, prečo kresťanstvo rástlo najviac v časoch, keď malo martýrov, teda ľudí trpiacich pre svoju vieru. Vidieť takú odvahu vyvolávalo otázky a s otázkami sa môžete dopracovať k odpovediam, ktoré končia práve pri Bohu.
Rozmýšľam, či tu niekde nie je dôvod, prečo sa ľudia dnes nepýtajú na vieru v Krista. Možno je to preto, že nevidia odvahu nás kresťanov. Vidia len ustráchaných ľudí, ktorí sa boja priznať k tomu, čomu veria a za čím si stoja. A toto nebude nikdy vzbudzovať záujem.

AMEN

Piesne: 493; 267; 630; A 63; 654
Texty: Ž 73,23–28; Mk 3,7–19