7. po Svätej Trojici 2015

Kázňový text: 1Kr 12,1–14; 14, 21–24

Sme bratia a sestry v bezslávnostnej polovici cirkevného roka a ja sa nemusím v kázňových textoch držať konkrétnych tém, ktoré patria k tej ktorej nedeli.

A tak si urobíme teraz niekoľko nedieľ výkladov Božieho slova na pokračovanie. Trochu som rozmýšľal, čomu by sme sa mohli venovať a rozhodol som sa pre niektorých starozmluvných Izraelských a Judských kráľov. O nich rozprávame málo a málo o nich celkovo vieme.
Takže sa trochu vmiešame do našich detských kázní a biblickej histórie a pozrieme sa detailnejšie na niektorých mužov, ktorí stáli v čele kráľovstva po Šalamúnovej smrti. Aj keď väčšina z nich robila to, čo sa Hospodinovi nepáčil, našlo sa zopár aj takých, ktorí vedeli, kde je ich miesto a čo majú robiť. Na strane druhej, aj zo zlého príkladu sa človek môže poučiť a získať poznanie. Veď aj u nás sa zvykne hovoriť, že „múdry sa učí na cudzích chybách“. Takže aj zlý príklad môže byť pre nás poučným.
Prvým takýmto mužom bude Šalamúnov syn Rechabeám, ktorý po jeho smrti mal prevziať kráľovstvo a stať sa Izraelským kráľom.

Text: 1Kr 12,1–14

Neviem, či sa dá nejako presne zhodnotiť život človeka podľa jednej situácie, asi by sme povedali, že to nie je celkom objektívne, ale v závere si ešte prečítame jeden dodatok, ktorý uvádza prvá kniha Kráľov, ktorá tiež hodnotí Rechabeámovo kraľovanie.
Taká prvá vec, ktorá mi padla do očí, bola Rechabeámova suverenita. Nebol síce najmladším, keď sa stal kráľom, mal 41 rokov, ale nebadať, žeby mal pred touto úlohou nejaký veľký rešpekt. Izrael doteraz nemal kráľa, ktorý by sa o kráľovstvo sám bil, či sám hlásil, alebo sa sám na ten post nejakým spôsobom nominoval. Tí, ktorí toto miesto až príliš chceli, naň nikdy nedosiahli. Či už to bol Dávidov syn Absolón, alebo ďalší syn Adonija. Saul sa stal kráľom, keď ho náhodne pomazal za kráľa prorok Samuel. Dávid neútočil na svojho predchodcu a nebojoval o jeho korunu, tiež len čakal, keď mu Boh túto funkciu po rokoch prenasledovania po smrti Saulovej odovzdal. A Šalamún sa stal kráľom, lebo to vybavil prorok Nátan a Betšeba. Ale preberal tento post z ohromným rešpektom a žiadal si, aby mu Boh dal múdrosť, aby zvládal viesť tento ľud.
Rechabeám sa na začiatku svojej vlády správa, ako by to mal zvládnuť ľavou zadnou. Išiel do toho, akoby to bolo všetko jednoduché, on je kráľ, on má moc, on rozhoduje, záleží len na ňom. Ale nebolo to tak. Viesť ľudí, mať za nich zodpovednosť, nebolo a nikdy nie je jednoduché. Vyjsť s ľuďmi, vybudovať si s nimi vzťah, nájsť si k nim cestu. To sa neudeje mocou a silou. Väčšinou musel človek niečo dokázať, aby si ho ľudia začali vážiť a ctiť.
Túto vec Rechabeám, aj keď bol kráľovský syn, nezvládol. Chcel si rešpekt vynútiť svojou silou a svojim postavením, ale on ešte nič nedokázal, ešte nič pre ten národ neurobil, aby si ho ľudia mohli začať vážiť.

Takúto podobnú vec často riešim doma. Naši chlapci skoro pri každej robote hovoria: toto zvládnem, toto dokážem, toto by som urobil tak… Keď sa pozeráte na nejakú prácu, máte vždy pocit, že je to veľmi jednoduché, že by ste to bez problémov zvládli. Ale keď sa do toho pustíte, to, čo vyzeralo také jednoduché, vôbec jednoduché nie je.

Chýba nám rešpekt pred prácou druhých ľudí. Zišlo by sa viac skromnosti hlavne mladším. Ja viem, že to mladícke nadšenie vie priniesť oživenie aj nové nápady, ale dôležitá je aj skúsenosť a múdrosť tých pred nami.
Uvedomil som si to aj pri práci v zbore. Príde nový farár a zrazu všetko chce meniť, a to, čo bolo doteraz je zlé, treba to úplne inak, ja jediný viem ako… Rešpekt a pokora, to sú veci, ktoré mnohým aj v dnešnej dobe chýbajú a chýbali aj vtedy Rechabeámovi.
Otázka je, či tento zlý prístup neprišiel výchovou. Počas Šalamúnovej vlády bolo dostatok všetkého. Rechabeám vyrastal v rodine, kde bolo hojnosť bohatstva, hojnosť jedla, nikdy mu v živote nič nechýbalo. Vyzerá to tak, že vyrastal dosť izolovane od problémov ľudí v Izraelskom kráľovstve. Žil akoby v úplne inej realite, ako ľudia ktorým mal vládnuť. Za stolom v paláci to vyzeralo jednoduchšie a inak, ako v bežnej rodine, kde sa chodilo na nútené práce na mesiac na roboty, kde bola chudoba a skromnosť. Toto Rechabeám nezažil a nepoznal, tak ako mladíci, ktorí mu v jeho rozhodovaní radili.
V poslednom čase rozmýšľam nad tým, ako sa v dnešnej dobe snažíme uchrániť naše deti pred zlom, ktoré okolo nás vo svete je. Doslova sa ich snažíme uchrániť pred realitou života.
Ak niekto zomiera v rodine, tak sa snažíme deťom o tom nehovoriť, nechceme aby videli človeka, ktorý už je na tom poslednom.
Pre naše deti je šok, keď sú niekde, kde sa nadáva a rozpráva vulgárne. Doma to nepočujú. Potom im vysvetľujem, že v reálnom živote je to iné. Ľudia sa okolo vás nebudú správať fér, nebudú vždy čestní a spravodliví. Mnoho detí, ktoré vyrastajú v rodinách, kde sa o nich prehnane rodičia starajú, pred všetkým ich chránia, kde s nimi zaobchádzajú ako s porcelánom, zažijú ohromný šok, keď sa dostanú do sveta, do práce a uvidia tú každodennú realitu.
Tento náš svet nie je žiadna bavlnka, je niekedy príliš tvrdý a krutý voči človeku. A na toto tie naše deti musíme pripraviť. Ja nehovorím, že sa im má hneď všetko zlo zosypať na hlavu. To nie! Ale potrebujú sa naučiť zodpovednosti, svedomitosti, ale aj tomu, že keď padnú, treba vstať, poučiť sa z minulosti a ísť ďalej.
Rechabeám na začiatku svojej vlády tieto veci nezvládol. Rozhodoval sa trochu ako vytrhnutý z bežnej reality ľudí svojej krajiny, ale aj ako veľký hrdina. No ešte nič nedokázal.
Toto rozhodnutie neuľaviť na daniach a poplatkoch svojmu národu viedlo k tomu, že sa dovtedy jednotné kráľovstvo rozdelilo na dve časti. 10 severných kmeňov si zvolilo za kráľa predáka Jarobeáma a oddelilo sa od Jeruzalema, ostal v podstate len kmeň Júda a Benjamín.
Nakoľko je to trest za hriešnosť Šalamúnovu? Ťažko povedať. Šalamúnovo modlárstvo v starobe začalo jednu veľmi ťažkú kapitolu izraelských dejín. Rechabeám, jeho syn, len pokračoval v tom, čo začal jeho otec. Bol synom Naamy Ammónskej, ktorá bola pohanka a ktorej Boh Izraela veľa nehovoril. Rechabeám viedol celé Judské kráľovstvo k pohanstvu a tým provokoval a dráždil svojou bezbožnosťou Hospodina.
Biblia ešte na jednom mieste spomína Rechabeámovo vládnutie takto: 1Kr 14,21–24
Je to charakteristika celého kmeňa Júdu, ale národ robil len to, k čomu ho viedol jeho kráľ. Otázka je, či by sa to celé dalo ospravedlniť tým, že to bol trest za hriechy Šalamúna. Myslím si, že trest prišiel v podobe rozpadu kráľovstva. Nedalo sa udržať ako jednotné a silné, ale nie vtom, že opustilo vieru v Hospodina. V tom ostal hriech Rechabeáma na jeho vlastnej hlave.
Obraz toho celého vidíme dnes v našich rodinách. Viem, že zbožnosť sa nedá zdediť po rodičoch, vieru v Boha si musí vybudovať každý sám, ale niekedy sa mi zdá, akoby sa bezbožnosť dedila. Jedna generácia sa stratí Pánu Bohu, zanevrie, a tá druhá, ktorá prichádza po nej, akoby to celé zdedila. Akoby bola opantaná a ovplyvnená týmto pohľadom. A späť k Bohu je už veľmi komplikovaná cesta.
Výšiny, na ktorých staval Šalamún oltáre pre svoje manželky, boli pascou, v ktorej skončili aj jeho potomkovia. Šalamúnova výchova a jeho vplyv na synov doviedol Rechabeáma k zlým rozhodnutiam.
Na záver mám pre vás niekoľko otázok na rozmýšľanie:

• Čo sme odovzdali my našim deťom?
• Čo sme ich naučili?
• Aké hodnoty sme im odovzdali?
• Ako sme ich pripravili na realitu života, v ktorej každý deň treba bojovať o svoju vieru?
• Koľko osídiel a pascí bezbožnosti sme vybudovali svojim životom pre svojich potomkov?

AMEN

Piesne: 390; 477; 484; 616; A 54; 654
Texty: 2M 34, 27–35; Zj 1, 9–18; Mt 17, 9–13; Ž 107, 1–9