4. pôstna 2024

Kázňový text: Ž 32,1-5

Dodnes si veľmi dobré pamätám, ako som ako mladý chalan nabúral s autom. Išli sme z mládeže z Gelnice, kde sme ako rankovská mládež chodili jeden čas na výpomoc, a ja som sa cestou predvádzal, pred mladými, ktorých som viezol v aute. V jednej zákrute som to prešvihol a vybehol som z cesty. Nebolo to nič vážne, auto bol pojazdné, len som utrhol spodnú čas predného nárazníka. Domov sme prišli až po desiatej večer a mňa čakala krušná noc. Ráno som išiel povedať rodičom, že som nabúral auto. Priznám sa, že som tú noc veľa nenaspal.

Preberal som si všetky scenáre ako to povedať, aby som z toho vyšiel čo najmenej vinný. Od verzie, že bola mokrá cesta, alebo že auto, ktoré išlo oproti ma oslepilo, alebo som obchádzal dieru na ceste, či bolo zlé značenie...

Poznáte to, je to jedna z prvých vecí, ktorá príde človeku na um, keď sa chce pred druhými ospravedlniť. Myslím, že je to jedna z prvých reakcií, keď urobíme niečo zlé a zažijeme pocit viny. Hľadáme iných vinníkov, aby sme sa ospravedlnili, alebo hľadáme rôzne poľahčujúce okolnosti, prípadne sa snažíme vinu rozdeliť na iných okolo, aby sme v tom neboli sami. Pocit viny je hrozná vec, dokáže človeka gniaviť, dokáže vám rozhodiť žalúdok, emócie, rozmýšľanie, ničí vás jednoducho zvnútra.

Pamätám si, že som prechádzal všetky možnosti od úprimnej pravdy a teda priznania si viny, cez všetky poľahčujúce okolnosti, ktoré by mi pomohli vidieť ma v lepšom svetle, až po najabsurdnejšie klamstvá o tom, ako ma nejaké protiidúce auto vytlačilo z cesty a ja som vlastne hrdina, že som nerozbil celé auto, ale odtrhol len spodok z predného nárazníka, takže by mi rodičia mali poďakovať.

Myslím, že nehovorím teraz nejakú utopickú vec, ktorú nikto z vás nezažil a nepozná. Je to niečo, čím prechádzame asi všetci a nie iba raz v živote. Ono je to vlastne vždy, keď človek spraví niečo zlé a zrazu zažíva pocit viny. Od polámaných hračiek v detskom veku, cez zničené oblečenie, zlé známky v škole, nejaké problémové správanie v škole, cez všelijaké maléry, ktoré sme navystrájali v rodine až cez ťažké pocity viny, keď sme zlyhali v niečom dôležitom, alebo niekomu ublížili. Každý normálny človek predsa pozná pocit viny.

Je to ako obranný systém nášho tela. Dalo by sa to nazvať aj imunitný systém nášho ducha a duše. Ozýva sa, keď nie je niečo v poriadku. Nie je to nejaká telesná vec, nie je to nejaká bolesť, pretože máte poranenú nejakú časť tela. Je to bolesť duše, ale dokáže bolieť riadne a veľmi veľmi dlho.

Pisateľ žalmu tieto pocity viny opisuje ako „práchnivenie kostí“. Zvláštne, pretože kosť v tele predsa nemôže práchnivieť a rozpadať sa, možno ešte pri nejakej vážnej artritíde či osteoporóze. Ale nemyslím si, že niečo také vtedy ľudia poznali. Chcel tým povedať, že zažíval taký pocit viny, že mu to bránilo doslova sa hýbať, že sa zasekol, že sa nevedel pohnúť, tak veľmi sa trápil. Alebo hovoril o tom, že ho to viedlo k neprestajnému stonaniu a jeho životná sila sa zmenila na letnú vyprahnutosť. Možno umelecký opis, ale chcel vystihnúť, aké to bolo pre neho nepríjemné až neznesiteľné. Nevieme presne, čo ten muž urobil. Vieme len to, že zažíval vo svojom vnútri ohromný pocit viny a nevedel ako ďalej. Cítil sa strašne pre niečo, čo spravil, a nevedel sa tohto pocitu zbaviť. Uvedomoval si iba dôsledky, ktoré to malo na jeho každodenný život.

Nech sa nám pocity viny, ktoré človek prežíva zdajú akokoľvek nepríjemné, sú pre náš život veľmi dôležité. Je to signál toho, že nie je niečo v poriadku. Na základe týchto pocitov vieme, že máme niečo robiť, že musíme niečo v živote zmeniť. Je to to isté, ako bolesť tela. Predstavte si, že by ste stratili cit v rukách. Dotkli by ste sa niečoho horúceho a vy by ste nezacítili bolesť. Jednoducho by ste neodtiahli ruku a spôsobili by ste si nesmierne veľké a hlboké popáleniny. Vďaka bolesti, ktorá je nepríjemná, zdravý človek hneď zacíti, že sa dotkol niečoho horúceho a dokáže skoro okamžite reagovať a odtiahnuť ruku preč.

Pocit viny je bolesť duše a akonáhle sa toto prejaví, tak vieme, že veci nie sú v poriadku. Že sme urobili niečo zlé, že sme spôsobili niečo zlé. A naše telo nám dáva najavo, že potrebujeme urobiť okamžitý zásah. Každá akcia potrebuje patričnú reakciu. Ale nie každá reakcia je však tá najvhodnejšia. Vďaka týmto pocitom vieme povedať prepáč, odpusť, je mi to ľúto, mrzí ma to...

Tak, ako som to spomínal v úvode, medzi prvé reakcie človeka patrí samo-ospravedlňovanie, alebo zhadzovanie viny na niekoho iného, prípadne rozloženie viny na viacerých vinníkov, aby tá ťarcha nebola až taká ťažká. No väčšinou tieto reakcie neprinesú požadovaný efekt pokoja. Pocit viny sa môže na chvíľu zmenšiť, ale dokáže o to dlhšie prenasledovať a ubíjať človeka.

Žalmista však spomína jednu zásadnú vec hneď v úvode žalmu. Začína tým, čo ovláda a má naučené. Hovorí jednu dôležitú biblickú pravdu. Blahoslavený, komu je odpustený priestupok a hriech prikrytý! Slovo blahoslavený občas prekladáme zjednodušene ako šťastný, takže ozaj zjednodušene to môžeme použiť aj pri tomto výroku. Šťastný je ten človek, ktorému je odpustený priestupok a hriech prikrytý. Myslím, že túto teóriu poznáme všetci, ale napriek tomu som aj ja po poľahčujúcich okolnostiach siahol nespočetne mnohokrát. Zdalo sa mi, že ospravedlniť sám seba je jednoduchšie, alebo zhodiť vinu na niekoho iného je menej bolestivé.

Lenže blahoslavený je iba ten človek, ktorý zažije, že jeho priestupok je odpustený a hriech prikrytý. Iná alternatíva tu nie je. Neviem, či ste si všimli tu zvláštnu duplicitu, ktorú tu pisateľ žalmu spomína. Hovorí o odpustení priestupku, čo je jedná časť a zároveň hovorí o odpustení hriechu, čo je druhá časť. Jedno i druhé sa týka tej istej viny. Keď ublížite človeku, potrebujete od neho odpustenie, ale zároveň potrebujete aby ten hriech, ktorí vznikol týmto priestupkom niekto prikryl. Takže naprávať niečo zlé musíte v dvoch rovinách, vo vzťahu k človeku a vo vzťahu k Bohu.

Je bežné, že robíme v živote chyby a zlé rozhodnutia, máme zlé reakcie a s tým automaticky súvisí, že zažívame aj pocit viny. Pisateľ 32. Žalmu pochopil, že existuje účinný spôsob nápravy. My kresťania to nazývame jediným slovom – POKÁNIE. Ak si ublížil človeku, musíš za ním zájsť a poprosiť ho odpustenie, aby bol priestupok odpustený a potom potrebuješ kľaknúť na kolená a prosiť o odpustenie svojho Boha, aby bol hriech prikrytý. Sú to dva jednoduché kroky pokánia.

Pocity viny dokážu prežívať v človeku nesmierne dlhý čas. Človek ich nejakým spôsobom utlmí a potom na nich zabudne. A potom príde moment, že sa vám to celé vráti. Sú veci, na ktoré si spomeniete po rokoch, alebo vám len prídu na um s tým, že to, čo ste urobili, nebolo správne. Pocit viny dokáže vzbudiť aj Božie slovo, nejaké napomenutie, nejaká situácia, ktorá vám pripomenie veci z minulosti. Ale znova to má iba jedno konečné riešenie a tým je to, čo spomína pisateľ Žalmu: Vtedy som Ti vyznal svoj hriech a nezastrel som svoju vinu. Jediné možné a osvedčené riešenie, ktoré prináša človeku pokoj a odpustenie. Aj po rokoch, je to jedno, nezáleží na tom, že odvtedy ubehlo už množstvo času. Vždy je to len o tom istom, o prosbe o odpustenie a o vyznaní nášho hriechu pred Bohom.

Tá teória, s ktorou začal žalmista na začiatku je jedinou, ktorá v týchto prípadoch funguje. Blahoslavený človek, ktorému Hospodin nepočíta vinu, a v jeho duchu nieto ľsti! Myslím, že to je to, čo by sme v živote chceli dosiahnuť. Žiť život bez pocitov nejakej horkosti vo svojom vnútri, pocitov nejakej vnútornej dlžoby voči inému človeku, alebo voči Bohu.

Zapamätajte si, že iba odpustený priestupok a prikrytý hriech prinášajú do života šťastie, alebo blahoslavený pocit. Vykašlite sa na dočasné a neúčinné riešenia. Tie nám síce pri pocitoch viny prídu na um vždy ako prvé. Skúsiť sa šikovne ospravedlniť, či prehadzovať vinu na niekoho iného, aby sme v tom neboli sami, alebo všelijakými teóriami to podať celé inak, aby sme sa z toho celého vyzuli.

Božie slovo nás presne učí, čo máme robiť. To je rada pre deti, pre študentov, ale aj pre nás dospelých aj pre vás najstarších. Majte silu na to povedať vždy pravdu a priznať si vinu, ak je to vaše zlyhanie. Je to jediné riešenie, ako nájsť pokoj a ako neprežívať dlhodobé mučivé pocity viny, ktoré nám ničia pokojný život.

Chcete vedieť, čo som vtedy ráno povedal rodičom? Ozaj som prešiel všetky alternatívy a niektoré sa mi celkom pozdávali ako dobré riešenie, ale nakoniec ráno som prišiel a povedal pravdu, bez všetkých tých poľahčujúcich klamstiev, ktoré by mi trochu vylepšili pozíciu.

Myslím, že teóriu ovládame všetci, tak sa jej aj v živote držme. Blahoslavený, komu je odpustený priestupok a hriech prikrytý!

AMEN

Piesne: Neopúšťaj ma...; 98; 100; 103; 108; A 27; 656/5

Texty: Joz 5, 1 – 12; 2K 5, 16 – 21; Ž 32, 1 – 11; L 15, 1 – 3. 11b - 32