2. slávnosť vianočná 2021

Kázňový text: Ž 2,1-4

Asi prvá vec, ktorá vám teraz po prečítaní kázňového textu napadla je, že si farár omylom zobral kázeň zo včerajška. Ale nie je to tak. Dnes by som sa chcel znova vrátiť k tomu, čo sme včera začali. Chcem sa ďalej venovať vzbure tohto sveta voči Bohu, pretože sme začali zbierať jej ovocie a ešte dlho budeme. A musím povedať, že nie je vôbec chutné.

Tak ako sa ľudstvo postupne snaží vymazať Boha zo svojho života, tak sa nám začínajú otvárať najzávažnejšie otázky ľudského bytia. Ak nie je Boh, z nás ľudí sa stáva len náhodné dielo prírody. To čo sme a kto sme je len dielo postupného vývoja a prežitia tých najschopnejších, presne tak ako to vidíme v prírode.

Evolučná teória tvrdí, že sme sa vyvíjali milióny rokov a vznikli sme z nejakého bahna mikroorganizmov až sme sa z nejakej opice vyvinuli do dnešnej podoby. Teda, tak ako je to v prírode, prirodzeným výberom prežívajú len tí najschopnejší a najsilnejší. Čo to znamená, ak to poviete takto? V divočine nemá priestor súcit, zmilovanie, nejaká pomoc, či záchrana. Prežiť má iba ten, kto porazí svojho protivníka, kto bude mocnejší, alebo najrýchlejší a kto splodí najviac potomkov a odovzdá svoje gény ďalším generáciám. Toto je prirodzený výber podľa Darwinovej evolučnej teórie. A tak ľudia v tomto svete fungujú až dodnes podľa týchto pravidiel.

Páči sa mi reklama v TV na Redbull, v ktorej sa rozprávajú dve gazely. Zrazu sa v pozadí v kríkoch objaví lev. Jedna sa napije Redbull a tá druhá sa pýta, či po ňom bude rýchlejšia ako lev. A ona na to veľmi pragmaticky odpovedá: Nemusím byť rýchlejšia ako lev, stačí ak budem rýchlejšia ako ty.

Vystihuje to presne ľudské rozmýšľanie. Ak neexistuje Boh a my nie sme dielo inteligentného Stvoriteľa, tak musíme stále fungovať tak, ako zvieratá v prírode. Prežije len ten najrýchlejší, presadí sa len ten najbrutálnejší, zachráni sa len ten, kto má najviac sily a o to vlastne ide. Tí, čo nevládzu, čo sú už starí, tí, čo nemajú dosť síl, aby utiekli, tí, čo sú chorí alebo majú nejaké postihnutie, sa stanú len potravou pre tých silných. Na nič iné nie sú dobrí. Všimli ste si, že ľudia vo svete sa začínajú správať presne takto? Sme jeden voči druhému suroví a tvrdí, sme zahľadení iba do seba.

Boha niet a my sme len dielo evolúcie. To, že sme sa vyvinuli v človeka, je ozaj iba dielo výnimočnej náhody. Prežili sme, lebo sme boli najschopnejší. Ale musíme sa stále snažiť takými byť, pretože môže prísť niekto, kto bude zdatnejší a schopnejší ako my a staneme sa iba jeho potravou.

Tieto zvieracie obrazy už úplne otvorené preberáme ako určité vzory správania v konkrétnych odvetviach. Napríklad v ekonomike máme veľké firmy, ktoré požierajú malé firmy, hovoríme im žraloci. Učíme sa, že ak sa chceme presadiť, musíme byť draví a agresívny, nesmieme ukázať slabosť ani súcit... V podnikaní musíte byť razantní a tvrdí, nemilosrdní a občas aj bezohľadní, pretože inak nedosiahnete svoje. V podstate tieto veci vidíme denne.

Tá filozofia ateizmu, pohľad na svet, kde niet Boha, nás poznačil. Niet miesto na súcit, na milosrdenstvo, na ohľaduplnosť. Veď ani nemôže byť, keď prežijú iba tí najschopnejší a najzdatnejší. Takéto uvažovanie plne rozvinul napríklad fašizmus. Nadradená árijská rasa a všetko ostatné nech odíde postupne do plynu.

Jeden propagandistický film z roku 1937 ukazoval telesne postihnutého človeka, ktorého komentovali týmito slovami: Každý slabý organizmus v prírode nevyhnutne zomiera. V uplynulých niekoľkých desaťročiach ľudstvo strašne zhrešilo proti zákonom prirodzeného výberu. Nielen, že sme udržiavali životy nehodné žitia, ale sme dokonca dovolili, aby sa rozmnožili.

Nie je sa čo čudovať, že s takýmto vnímaním sveta a pohľadom na život dokázali postaviť koncentračné tábory a vraždili tam ľudí, ako na bežiacom páse. V podstate sa len snažili o to, aby prežili iba tí najmocnejší. Ideológia evolucionizmu tieto zverstvá bez problémov ospravedlní.

Ďalším ukážkovým zvráteným príkladom bol Josef Vissarionovič Stalin, nadšený čitateľ Darwinových diel. Aby sa dostal k moci, vyvraždil stovky svojich konkurentov a potom v gulagoch milióny intelektuálov, vzdelaných ľudí, vedcov a umelcov. Je to podstatne jednoduchšie, ak človeka nevnímate ako Bohom stvorenú výnimočnú bytosť, ale iba ako dielo náhody.

A tak by sme mohli pokračovať: Mao Ce-tung v komunistickej Číne, Pol Potom v Kambodži, ale aj ďalšími jedincami, ktorí vraždili ľudí v novodobých dejinách s tým, že iba riešia prirodzený výber a zabezpečujú, aby prežili iba tí najmocnejší.

Takéto rozmýšľanie núti ľudí byť egoistami, pretože život tu na zemi vnímajú ako neprestajný boj o prežitie a boj o prevahu nad ostatnými. Stále s niekým bojujú, stále s niekým zápasia. Je to celoživotné vypätie, kde sa každý moment cítia ohrození. Niekto vás predbehne, niekto vás nahradí, príde niekto schopnejší ako vy a vy skončíte na dlažbe. Vytráca sa ľudskosť a do popredia sa dostávajú zvieracie pudy. Ale najhroznejšie je to, že ten moment tak či tak príde. Keď nič iné, tak zostarneme a stratíme svoju prestíž a nebudeme už najschopnejší. Príde niekto mladší a predbehne nás. A zo žraloka, či leva, ktorý iných požieral sa zrazu stane obeť.

Vzbura voči Bohu nám spôsobuje aj mnohé etické problémy. Ľudia strácajú zmysel života. Ak sa nevedia presadiť, nemajú prečo žiť. Cítia sa nepotrební a zbytoční a tento svet im to dá dostatočným spôsobom najavo. V našej spoločnosti sa vytráca úcta k životu. Robíme potraty ako na bežiacom páse, potom nariekame, že máme prestárle obyvateľstvo. Sme už tak egoistickí, že mnohí mladí ľudia už nechcú mať deti, lebo im to kazí kariéru, uberá im to z pohodlia, na ktoré si zvykli alebo len skonštatujú, že na hlúposti nemajú čas. Deti by boli pre ich život iba záťažou. Pri vážne chorých ľuďoch riešime naopak eutanáziu, alebo asistované samovraždy. Vznikajú okolo toho vážne etické otázky.

Ale veď prečo nie, veď sme sa vyvinuli len z nejakých mikroorganizmov, či sme tu, alebo tu nie sme, je všetko len vec akejsi náhody. Takže, akú hodnotu má tvoj alebo môj konkrétny život? A keď už nie si potrebný, tak načo by si tu na tej zemi bol? Si tu už iba ako potrava pre tých mocných a dravých.

To, čo hovorím, staviam do extrému, ale faktom je, že ateizmus vedie ľudí do nihilizmu. Úplne sa posúvame do oblasti pudov, stráca sa nám v tom morálka. Najdôležitejšie je užívať si život, voľné vzťahy, nevera, nezáväzný sex... Nie sú veci dobré a zlé. Je to ako v prírode.

Pre levicu je dôležité chytiť gazelu a nakŕmiť sa. Ona predsa nemôže mať súcit s tým zvieraťom, lebo potom ona sama neprežije, keď nebude mať potravu. Môže mať levica výčitky svedomia, že zabila gazelu, aby sa nažrala? Tam nemá priestor súcit. To, že je to pre gazelu zlé, to nič neznamená.

Ale ja sa pýtam dôležitú otázku: Takto chceme žiť aj my ľudia? Prežijú len najschopnejší, najzdatnejší a najbrutálnejší? Toto je podstata aj ľudského bytia? Bude tu platiť iba prirodzený výber a nič iné nás nebude zaujímať?

Asi ste dnes na Vianoce nechceli počúvať toto, ale je dôležité to vidieť. Neuvedomujeme si, čo obnáša, ak niekto povie: Ja som neveriaci. Ja neverím v žiadneho Boha, pretože žiadny Boh neexistuje. Ako veľmi to mení pohľad toho človeka na život, ako veľmi ho to ovplyvňuje v hodnotách a v jeho konaní? Ako rozdielne sa takýto človek pozerá na život?

Nedávno som v jednej knihe čítal vtip. Študenti vyjdú z triedy po hodine prírodopisu a spolužiak, ktorý s nimi na hodine nebol sa ich pýta:

- Čo ste takí skleslí, idete z tej hodiny úplne deprimovaní?

- Ale profesor nám vysvetľoval, že nie sme nič moc, že sme sa vyvinuli len z bahna nejakého rybníka a sme len trochu vyvinutejšie opice!

- A na akú hodinu idete teraz?

- Na etiku, budeme hovoriť o sebaúcte!

Chcel by som vám, bratia a sestry, vysvetliť, prečo som sa k tejto téme vrátil. Tá ničota a beznádej, ku ktorej vzbura voči Bohu vedie sa dá zastaviť. Protiváhou toho všetkého je poznanie, že nie sme žiadna náhoda vesmíru, ale dielo inteligentného Stvoriteľa, ktorý nás postavil na túto zem s konkrétnym plánom života.

A do toho celého mi svieti zvesť o tom, že som pre Boha tak dôležitý, že kvôli mne pripravil dielo záchrany. Poslal svojho jediného syna na svet, aby sa stal človekom a prichystal moju spásu. Boh nám na Vianoce hovorí, že pre neho máme veľkú cenu. Ja nie som nikto! Nie som nejaká hračka neživej prírody. Som Bohom milovaný človek. Takým človekom si aj ty, milý brat a milá sestra. Tvoj i môj život má zmysel, aj vtedy, keď už nie som ten najsilnejší a najrýchlejší. Nemusím mať pocit ničoty, prázdnoty a bezcennosti, lebo som Bohom milovaný a vzácny. A keď bol kvôli mne ochotný poslať na svet svojho jediného syna, tak toto mi dáva hodnotu. Robí hodnotným každý jeden ľudský život.

Božia láska k človeku nám ukazuje, že človek je hodný súcitu, lásky, odpustenia i dôvery.

Je to ozaj paradoxné, že zmysel ľudskému životu dáva Boh, ktorý nás stvoril, ale proti ktorému ľudia najviac bojujú, mysliac si, že ak spretrhajú putá medzi človekom a Bohom, tak sa oslobodia.

Lenže roztrhaním tohto spojenia sa naše správanie mení na zvieracie. K tomu všetkému strácame dôvod svojho života i svojej existencie. Najdôležitejšie sa stávajú pudy, teda túžby a chúťky človeka. Lenže takto zabúdane, že práve poslušnosť a akceptovanie Boha z nás robí ľudské bytosti.

AMEN

Piesne: Ó Ježiši..; 54; 52; 35; 590; A 15, 656/17

Texty: 2Kron 24,17–22; Ž 17,1–9.15; Sk 6,7–7, 2a.51–60; Mt 23,34–39