2. adventná 2006

Kázňový text: Marek 1:14–15

Urobili ste v živote nejakú vec, ktorá si naozaj vyžadovala odvahu a kuráž? Niečo, čo vás naozaj stálo veľa rozhodovania a možno sa vám samým triasli kolená, keď ste to robili. Nemyslím teraz, či ste niečo ukradli – iste – aj to si vyžaduje odvahu a možno sa vám potili ruky. Ale naozaj niečo dobré. Že ste sa postavili za správnu vec.

Pán Ježiš, iste aj vinou nás kazateľov, je neraz vykreslený ako človek, ktorý sa nebránil, ktorý bol jemný a chápavý. Hoci v skutočnosti bol Pán Ježiš veľmi temperamentný muž. Keď na to prišlo, dokázal sa naozaj riadne rozohniť. Môžeme to vidieť najmä v Jeho vzťahu k pokrytcom.

Ale Pán Ježiš bol ozajstný chlap ako sa patrí. A ku tomu patrí aj odvaha a odhodlanie.

Z Božieho slova sme čítali len 2 verše. Hovoria veľmi veľa. My sa dnes spolu pozrieme len na niekoľko vecí.

1: Pán Ježiš nám dáva odvahu ku skutočnému životu viery. Nasledovať Pána Ježiša a naozaj brať vieru vážne nie je jednoduché. Je to ťažká a náročná vec. V poslednej dobe sme viac krát hovorili, že Pán Ježiš od skutočných veriacich ľudí žiada, aby zobrali kríž a tak Ho nasledovali. Navyše, skutočná viera si vyžaduje nesmiernu odvahu a nasadenie života. Pán Ježiš začal verejne účinkovať v čase, keď Jána Krstiteľa uväznili. To slovo uväznili môžeme z gréčtiny preložiť aj ako „vydali na smrť, odovzdali na popravu“. Doba bola zlá a ťažká. A postaviť na sa miesto človeka, ktorý bol odovzdaný na popravu bolo vlastne už dopredu jasnou samovraždou. Ale Pán Ježiš to urobil. A hoci naozaj bol popravený, predsa, za svoje krátke účinkovanie dokázal ľudstvu odovzdať dôležité posolstvo. No a v poslednom rade, On neostal v hrobe, ale vstal z mŕtvych a sprevádza nás životom tak, ako to sľúbil.

My však vieme, že veľké veci si naozaj vyžadujú nasadenie života. Bez tohto nasadenia života by sme napríklad možno ešte boli pod fašistickou vládou. Prípadne by sme už ako Slováci ani vôbec neboli. Bez nasadenia života by nemohli existovať vojaci, požiarnici, policajti, záchranári, ani rodičia. Bez nasadenia života by sme neboli oslobodení z hriechu. Kristus nám dáva odvahu ku skutočnému životu viery.

2. V Kristovi k nám prišlo Božie kráľovstvo. Naplnil sa čas a priblížilo sa kráľovstvo Božie. Toto je časť Ježišovej zvesti. Naplnil sa čas, a nebeský Otec splnil svoj sľub – poslal Mesiáša. Naplnil sa čas, Boh zostúpil. Naplnil sa čas, Boh sa stal človekom. A v Ňom sa nám ľuďom priblížilo Božie kráľovstvo. Ono je tu! Kráľovstvo sa nám priblížilo, takže môžeme do neho vojsť. No na druhej strane s Božím kráľovstvom prišla aj Božia svätosť a spravodlivosť, ktoré v ňom vládnu. Spravodlivosť, pred ktorou neobstojí žiaden hriech. Preto Ježišova zvesť pokračuje ďalej.

3. Kristus je cestou do Božieho kráľovstva. Pokánie čiňte a verte v evanjelium. Toto bola taká istá zvesť, akú hovoril Ján Krstiteľ. No Pán Ježiš nebol len zvestovateľom, hlásateľom tejto zvesti. On sám bol a je tou zvesťou, On sám bol a je evanjeliom – radostnou zvesťou o tom, že Boh zaplatil za človeka, že Boh vykúpil človeka z otroctva hriechu a večného odlúčenia od Boha – večnej smrti. To je to evanjelium – radostná zvesť.

Pán Ježiš hovorí, že máme činiť pokánie. Nejde teda o nejakú jednorazovku, ale ide o celoživotný program. Mohli by sme povedať: Žite život pokánia, choďte cestou pokánia. Nejde tu len o citovú ľútosť nad niečím zlým, ale o premenu celého života, o prijatie Božích noriem pre život. Pokánie znamená, že si osvojíme Boží pohľad na nás samých a veci okolo nás. Že prijmeme Boží spôsob záchrany človeka a nebudeme tvrdiť, že k Bohu vedie mnoho ciest – pretože len Ježiš Kristus je cesta, pravda aj život a nikto neprichádza k Otcovi, ak len nie skrze Neho.

Je preto dobré a správne, že dnes sme prišli s prosbou o odpustenie hriechov ku Kristovi. V Ňom k nám prišlo Božie kráľovstvo, On je cestou do tohto kráľovstva a nám dáva odvahu ku skutočnému životu pokánia a viery. Amen.

Texty: Malachiáš 3:1–4; Filipským 1:3–11; Lukáš 3:1–6
Piesne: 5; 10; 3; 20; A: 2