3. po Veľkej noci 2023
Kázňový text: Sk 2, 42-47
Nechcem ešte, bratia a sestry, opustiť tému vzkriesenia Pána Ježiša Krista a posunúť sa už niekde ďalej. Faktom je, že tento opis zo Skutkov apoštolských opisuje život prvej cirkvi po zoslaní Ducha Svätého. Možno si poviete, že to už predsa s Ježišovým vzkriesením nemá nič spoločné, ale opak je pravdou.
Ten text a ešte lepšie opis života prvých kresťanov je jasným dôkazom Veľkonočných udalostí a tomu sa dnes chcem venovať. Samozrejme máme zaznamenané konkrétne stretnutia po vzkriesení s učeníkmi a s ďalším okruhom mužov, ktorí mohli vydať svedectvo o tom, že videli a stretli Ježiša živého. Sú to pre nás dôkazy, že Ježiš premohol smrť. Ale život prvých kresťanov v cirkevnom zbore je tiež jedným z dôkazov.
Veľmi dôležité je uvedomiť si čas, ktorý uplynul od Ježišovho ukrižovania, teda Jeho smrti, po opis toho, ako fungovali v cirkvi prví kresťania. Dajme si taký jednoduchý časový sled udalostí.
Je rok 32 nášho letopočtu a Ježišova smrť. Bol práve piatok a podľa podaní evanjelistov Ježiš zomrel okolo tretej hodiny popoludní nášho času. Večer pred západom slnka uložili jeho telo do hrobu a v sobotu boli židovské slávnosti Paschy. V nedeľu ráno na úsvite podľa záznamov štyroch evanjelistov Pán Ježiš vstal z mŕtvych. Potom nasledovalo 40 dní, keď sa Ježiš ukazoval rôznym ľuďom. Niekoľkokrát tomu bližšiemu okruhu učeníkov, ale aj mnohým ďalším, ktorých podľa mena nepoznáme. Namiesto slova ukazoval môžeme kľudne použiť slovo zjavoval, pretože to boli ľudským rozumom ťažko pochopiteľné momenty. Bol zrazu v miestnosti, aj keď boli dvere zavreté, veľakrát náhle zmizol, nie že odišiel, ale v jeden moment bol s učeníkmi a zrazu už tam nebol.
Netvrdím, že vieme tieto udalosti do detailov vysvetliť. Vieme len to, že to učeníci zažili, boli očitými svedkami a bola to pre nich pravda, ktorá sa nedala poprieť. Až prišiel 40. deň, keď pri jednom osobnom stretnutí zrazu videli, ako bol unášaný do neba. Tým skončila možnosť vidieť na vlastné oči Ježiša vzkrieseného.
Mnohým, ktorí poznajú tieto udalosti z Biblie, chýba nejaký nezaujatý svedok. Prečo sa Ježiš zjavoval iba tým, ktorí patrili k jeho nasledovateľom? Prečo sa Ježiš neukázal napríklad Kajfášovi, alebo celej židovskej veľrade? Boli by to dôveryhodnejšie svedectvá, ak by sme mali vyjadrenie muža, ktorý nepatril k sympatizantom, ale oponentom?
Musím sa priznať, že to aj mne veľakrát vŕtalo v hlave, ale potom som si uvedomil, že my tieto dôkazy máme. Aj keď je to trochu komplikované.
Celá židovská rada na čele s veľkňazom Kajfášom rozhodla o Ježišovej smrti. Dôvod bol, že stúpala Ježišova popularita uprostred ľudu a množstvo zázrakov potvrdzovalo, že je najvyšší čas uvažovať nad tým, že Ježiš je ten očakávaný Mesiáš. Bolo to úplne logické vyústenie toho, čo sa dialo. Lenže Pán Ježiš im ako Mesiáš vôbec nesedel. Stretával sa s colníkmi, s neviestkami, venoval sa veľa spodine spoločnosti a ich kritizoval a vyčítal im, že sú pokrytci, ktorí sa iba pretvarujú, ale nemajú úprimný vzťah k Bohu.
Nech sa akokoľvek snažíme, ani my nemáme radi ľudí, ktorí nás tak ostro kritizujú. Takže možnosť, že by Ježiš mohol byť ten, ktorého už toľko rokov čakajú, tu bola. Jedným z dôkazov je postoj vysoko postaveného žida Nikodéma, ktorý raz potajomky v noci prišiel za Ježišom. On bol muž z opačnej strany. To je dôkaz toho, kto Ježiš naozaj je.
Mužom z druhej strany bol aj Jozef z Arimatie, ktorý požiadal Piláta o Ježišovo telo. Áno nemáme priamo ich svedectvo, ale aj pri nich by sme skonštatovali, že boli nakoniec zaujatí.
Nenávisť a odpor voči Ježišovi židovská rada nedokázala prekonať. Najväčším paradoxom bol moment, keď rozhodli o jeho smrti. Bolo to potom, ako k nim došli správy, že Ježiš vzkriesil Lazara. Nedalo sa to poprieť, nebolo na to logické vysvetlenie, bol to jasný Mesiášsky skutok. No práve táto výnimočná vec ich doviedla k tomu, že ho musia zabiť. Ak si uvedomíte túto nenávisť, tak aj keby videli Ježiša vzkrieseného, určite by ich to nepriviedlo k viere, ale k ešte väčšej zlosti a k väčšiemu odporu.
Ako to spomínal Pán Ježiš v jednom podobenstve: ...nedajú sa presvedčiť aj keby niekto z mŕtvych vstal. A keď prišli vojaci s tým, čo sa počas vzkriesenia stalo, zaplatili im peniaze, aby hovorili inú verziu. Čo by zmenilo Ježišovo zjavenie sa týmto ľuďom?
Ale sľúbil som vám svedectvo z druhej strany. Takže vám predkladám svedectvo najväčšieho prenasledovateľa kresťanov Saula. Toto je svedectvo človeka, ktorý bol ako bola židovská veľrada. Plnil ich túžby, keď išiel do Damasku chytať kresťanov, aby ich uvrhoval do väzenia. On je tým mužom z druhej strany a to sme chceli. On zažil stretnutie so vzkrieseným Kristom. Takže sa kľudne môžete opýtať: Veril tento človek, že Ježiš žije, napriek tomu, že bol ukrižovaný a zomrel? Odpoveď je: jednoznačne áno. Pri ňom nikto nemôže tvrdiť, že bol zaujatý, alebo že bol ovplyvnený kresťanmi. On bol tým, ktorý ich nenávidel.
Ale pre mňa je dôležité aj svedectvo prvej cirkvi. Po 40 dňoch po vzkriesení vstúpil Pán Ježiš na nebesá a učeníkom oznámil, že majú čakať na Ducha radcu. Urobili tak a na 50. deň po vzkriesení, keď bol židovský sviatok Letníc, zostúpil na učeníkov Duch Svätý a oni pod jeho pôsobením založili v Jeruzaleme prvý kresťanský cirkevný zbor.
Takže sme necelé dva mesiace od vzkriesenia a nie sme vzdialení nejaké stovky kilometrov od miesta, kde sa to stalo. To, čo som vám prečítal, sa dialo v Jeruzaleme, v tom istom meste, kde žili ľudia, ktorí videli Ježiša zomierať na kríži. Veď to bolo na Golgote, na kopci za mestom a z mesta bolo na ten kopec vidno.
Bolo to v tom istom meste, kde od nedeľného rána bol prázdny hrob Jozefa z Arimatie. Bolo to v tom istom meste, kde zasadala židovská veľrada na čele z Kajfášom, ktorý tam žil a bolo to v tom istom meste, kde mal svoje honosné sídlo Pontský Pilát, ktorý rozhodol, že ho majú ukrižovať.
O necelé dva mesiace sa v tom istom meste, po týchto udalostiach stretávajú ľudia, aby zotrvávali v apoštolskom učení a v spoločenstve, v lámaní chleba a na modlitbách.
Je to stále ten istý Jeruzalem, len 50 dní potom a my čítame, že deň čo deň zotrvávali jednomyseľne v chráme, lámali chlieb po domoch a prijímali pokrm s plesajúcim a úprimným srdcom, chválili Boha a boli obľúbení u všetkého ľudu.
Tak čo myslíte, to všetci tí ľudia boli hlúpi? Uverili by, že sa stalo niečo, čo sa nestalo? Predstavte si, že ste obyvateľ Jeruzalema v roku 32 a niekto vám na ulici začne hovoriť, že ten prorok Ježiš, ktorého ukrižovali na Veľkú noc, vstal z mŕtvych. Verili by ste? A keby vám ďalších 500 mužov mohlo porozprávať, ako sa s Ním stretli po ukrižovaní, uverili by ste?
To, ako to zachytil Lukáš, je dôkazom, že Jeruzalem tým žil. A ja znova zdôrazním, že to nebolo niekde stovky kilometrov ďaleko, kde kresťanstvo na začiatku začalo rásť, ale v Jeruzaleme, kde sa všetky tie udalosti stali. Golgota bola na dohľad a prázdny hrob bol blízko. A boli tam živí ľudia, ktorí mali tú výsadu, že mohli porozprávať ako stretli Ježiša Krista živého.
A potom čítame: A Pán pridával na každý deň tých, ktorí boli zachránení.
A nakoniec ešte jeden veľmi dôležitý dôkaz vzkriesenia. Tento týždeň prebehla médiami správa o autonehode pri Vrbovom. Zomrela pri nej 19-ročná Jessika, pretože si sadla do auta len o rok staršieho Mateja, ktorý bol opitý a pri rýchlej jazde nabúral. Uvádzam to len ako príklad. Neviem si ani predstaviť, čo musia cítiť jej rodičia voči tomu chlapcovi. Rovnako ako rodičia tých piatich študentov, ktorých zabil ďalší opitý vodič v Bratislave. Rovnaký hnev a nenávisť by mali cítiť aj Ježišovi učeníci voči židovskej veľrade. Veď zákerne a podlo zabili ich úžasného učiteľa a majstra. Ale kresťania necítili nenávisť. Dokonca ani učeníci necítili nenávisť. Ja sa pýtam, ako je to možné? Ako mohol Peter úplne kľudne povedať: 17Ale teraz viem, bratia, že ste to z nevedomosti urobili, ako aj vaši poprední mužovia; 18Boh však takto splnil, čo predzvestoval ústami všetkých prorokov, totiž, že jeho Pomazaný bude trpieť. (Sk 3,17-18)
Je v tých slovách nenávisť? Pýtam sa, ako je to možné? Nemusel ich nenávidieť, veď vedel, že Ježiš žije. Vedel, že Ježiš vyhral. A je úžasné sledovať, ako píše Lukáš: a boli obľúbení u všetkého ľudu.
Myslím, že my nemusíme nikoho nenávidieť. Ani tých najväčších odporcov kresťanstva. Ani tých, ktorí sa nám posmievajú a urážajú. Je to len ich nevedomosť. Naše poznanie je iné a podľa toho by nás mali ľudia vnímať. Preto hovoril Pán Ježiš o láske, podľa ktorej by nás mali poznať.
Vzkriesenie Ježiša Krista je dôležité, dáva nášmu životu zmysel a nádej, je to naša útecha v ťažkých chvíľach života. Je to udalosť, ktorá je historická a pravdivá.
AMEN
Piesne: Kristus Pán vstal...; 142; 145; 149; 602; A 32; 656/16
Texty: Sk 4,5–12; 1J 3,16–24; Ž 23, 1 – 6; J 10, 11 – 18
