2. po Veľkej noci 2023

Kázňový text: Mk 14, 70-72 a Sk 4, 8-13

Dnes vám budem, bratia a sestry, kázať o dvoch úplne odlišných ľuďoch. Mali však rovnaký vek, rovnaký výzor, boli rovnako vysoký, mali rovnaké rysy tváre, rovnako sa obliekali a mali rovnakú rodinu. Bolo toho veľa, čo mali úplne rovnaké, ale napriek tomu boli celkom odlišní.

Ten prvý človek bol učeník Ježiša Krista menom Šimon. Lepšie ho však poznáme pod druhým menom, ktoré mu Ježiš dal a to je Peter.

TEXT: Mk 14,70-72

Starší muž, ktorý mal ženu a môžeme len predpokladať, že aj deti, ale toto až tak dôležité nie je. Peter bol jednoduchý židovský muž, tvrdý chlap, ktorý sa živil rybolovom na Galilejskom jazere. Nebol učený v zákone. Pravdepodobne vedel čítať a písať, teda bol gramotný, pretože máme v Biblii dva listy, ktoré napísal. Ale nebol vyučený v biblickom zákone, ako farizeji a zákonníci. Neštudoval každý deň zákon, nemodlieval sa na rohoch ulíc, na to nemal čas, keď bol rybárom. Keď sa spoznal s Ježišom, stal sa jeho blízkym priateľom. Ježiš ho brával na miesta, kde sa všetci ostatní nedostali. Bol pri vzkriesení Jairovej dcéry, bol na Hore premenenia a v Getsemanskej záhrade patril k trojici tých, ktorých vyzval Ježiš k modlitbe a k príprave na to, čo malo prísť.

Neviem, či sa môžeme opýtať, čím si to zaslúžil? Vieme len, že všade tam, kde bol, chcel byť. Bol dosť odvážny a dosť rázny. Keď bolo treba niečo povedať, Peter vždy začal. Ostatní boli ticho, ale Peter sa vždy rozhovoril. Niekedy až príliš, aj keď celkom nerozumel, o čo ide, tak ako to jednoducho vo svojej logike prijal, tak to jednoducho na plné ústa rozprával.

Bol to priamy a rázny človek, z ktorého sa stal taký hovorca učeníkov. Mal k tomu vek a autoritu u ostatných si vydobyl svojou iniciatívou. Takže, keď sa niečo dialo, bol tam a bol snaživý. Pri poslednej večeri, keď sa hľadal ten, kto Ježiša zradí a všetci sa s pokorou sa pýtali, či som to ja, Peter nechcel byť ako ostatní. Vedel, že zradiť Ježiša je zlá vec. A keď ostatní pochybovali o svojej odvahe, Peter chcel ukázať, že on je iný, že je zásadový, že na neho sa Ježiš vždy môže spoľahnúť.

Rozumiem tým ostatným učeníkom, že mali pochybnosti. Vy, bratia a sestry, by ste boli pri takom obvinení rázni a sebaistí, alebo by ste sa tiež opýtali, či Ježiš myslí vás? Myslíte, že by ste v takom niečom obstáli? Hovorili by ste spôsobom: Pane Ježiši, ozaj ťa veľakrát zradíme? Alebo by ste to sebavedome dali ako Peter, že ja som predsa kresťan a ja nezaváham, veď viem, komu som uveril a mám v tom jasno?

Je dobre, keď si veľmi neveríme a príliš si o sebe nenamýšľame? Alebo je lepšie, keď sme suverénni a sebaistí?

Peter vedel, čo hovoril pri poslednej večeri a keď sa objavili v Getsemanskej záhrade vojaci, ukázal všetkým ostatným, že je iný, ako oni. Tasil meč a ukázal, že on sa Ježiša vie zastať a vie zniesť aj riziko. Bol tam jediný, kto mal odvahu niečo v prospech Ježiša urobiť. Áno, zase to bolo prchké, neuvážené, nepochopené. Ježiš predsa nikdy nenarábal s mečom a ani nikdy nehovoril učeníkom, že majú s mečom bojovať, aby mu zabezpečili ochranu. A nedomyslel ani tu početnú prevahu, ktorú mala druhá strana. Čo dosiahnete tým, že zraníte jedného človeka, keď tú masu ľudí, ktorá prišla chytiť Ježiša, by predsa nikdy s jedným mečom nepremohl? Takže to odťaté ucho bola len ako vždy prchká a neuvážená reakcia, ktorú Peter predviedol, ale do dôsledkov nedomyslel. A tak mu po napomenutí Ježišom neostalo nič iné iba sa pridať k ostatným a utekať hlava nehlava.

Ale túžba byť iný ako ostatní sa v Petrovi prejavila aj neskôr. Ako jediný potajomky a zďaleka sledoval, čo sa s Ježišom udeje. Takže bol jediný na dvore veľkňaza, ostatní takúto odvahu nemali. Petra hnalo to, že chcel byť Ježišovi bližšie ako iní. Mal pocit, že sa to od neho čaká. Takže bol tam a nenápadne dával pozor, čo sa bude diať.

Lenže potom prišli prvé obvinenia, že patrí k jeho učeníkom a tu zrazu Peter zaváhal. Ježiš tam pri tom ohni nesedel, neboli tam ani ostatní učeníci, nebolo pred kým si zachovať tvár a byť taký rozhodný. A tak hovorí tým cudzím ľuďom, že on ho nepozná. Strach z prenasledovania, strach z ich reakcií a pocit, že tu nie je pred kým si zachovať tvár, Petra dovedie k tomu, že zapiera aj na druhé a potom aj na tretie obvinenie. Ten suverénny a sebaistý muž zlyháva, spoznáva svoje hranice, svoj strach, uvedomuje si, že ich nie je jednoduché prekročiť.

Je jednoduché byť hrdinom v rečiach, alebo sa teoreticky vyjadrovať k niečomu, čo by sa mohlo stať. Tam vieme byť hrdinovia všetci. Ale keď príde táto situácia v realite, tam už to nikdy nie je také jednoznačné. Koľkokrát sme už tak hrdinsky dali najavo, že ja som veriaci človek a ja Krista predsa nezrádzam. No keď došlo ku konkrétnej situácii, zaváhali sme.

Môžeme Petra nazvať zlým človekom? Tak veľmi sa snažil a chcel byť vernejší ako ostatní, tak veľmi chcel dokázať Ježišovi, že on pre neho zvládne čokoľvek, ale bolo to nad jeho sily. Ten strach o život ho premohol. Myslím, že Peter je obrazom mnohých z nás. Vôľa by aj bola, aj sme občas dosť suverénni a sebaistí, ale byť odvážny v rečiach ešte neznamená, že vieme byť odvážny aj v skutočných životných situáciách.

Ale sľúbil som vám dnes ešte jedného muža, veľmi podobného Petrovi.

TEXT: Sk 4,8-13

Asi si poviete, že to je predsa ten istý muž, ako ten pred tým. Áno, veľmi sa mu podobá, ale nie je to ten prvý Peter. Ten by predsa v takej situácii mlčal a nepovedal by ani slovo, bál by sa o seba a svoj život. Ale tu je to celkom iné. Je to iný muž. Stojí pred židovskou radou, ktorá sa mu vyhráža smrťou, je v putách, je vypočúvaný, nachádza sa v takej istej situácii ako Pán Ježiš na dvore veľkňaza, ale reakcie a postoj toho človeka sú úplne odlišné. Doslova, akoby to bol iný človek. Nemyslí na to, čo sa môže stať, ako môže skončiť, čo s ním môžu urobiť veľkňazi. On rozpráva suverénne a sebaisto, bez zaváhania, bez strachu, až tak odvážne, že je to pre židovskú veľradu nepochopiteľné, pretože o ňom vedia, že je to nevzdelaný a jednoduchý človek, ktorý chodil s Ježišom.

Je možné sa tak rýchlo zmeniť? Je možné, že prejde pár dní a z ustráchaného žiaka, učeníka je veľký zvestovateľ evanjelia? Myslíte si, že si to už natrénoval? Alebo sa nechcel zhodiť pred ďalším učeníkom Jánom? Kvôli tomu hral odvážneho?

Toho človeka zmenilo niečo oveľa väčšie. A to niečo bolo väčšie a silnejšie ako strach zo smrti. V kriminálnych filmoch občas ukazujú ako chytený zločinec nechce vypovedať, lebo sa síce bojí vyšetrovateľov, súdu a väzenia, ale väčší strach má z toho, koho by mal udať. Lenže Petrova motivácia nebol strach z toho, čo by mu Ježiš urobil. Peter si jasne uvedomil, že je niečo dôležitejšie ako tento život a to je večnosť a že je niekto, kto je mocnejší ako smrť a tým je vzkriesený Ježiš. Uvedomil si, že títo ľudia, pred ktorými stál, nemajú moc nad jeho budúcnosťou, že nerozhodujú o tom, čo sa stane vo večnosti. Napriek tomu ako vystupovali, boli len malými pánmi.

Táto suverenita a sebaistota nestála na Petrových schopnostiach, to už nebolo to pyšné sebavedomie ani túžba vyniknúť nad ostatných. Táto Petrova odvaha stála na tom, že videl vzkrieseného Krista, videl akú moc má Boh a čo dokáže a že práve kvôli tomu sa ľudí vôbec nemusí báť.

V priebehu pár dní dvaja tak odlišní ľudia a predsa to bol stále ten istý človek.

Na čom stojí naša viera, bratia a sestry? V čom je tá naša odvaha? Opiera sa o to, že chceme vyniknúť v zhromaždení, chceme ukázať iným, akí sme oddaní a verní Bohu, aká veľká je naša viera, pretože dokážeme viac ako ostatní? Spomeňte si, ako dlho vydržala ľudská snaha a sebaistota, tá ľudská túžba vyniknúť. Keď je to iba o človeku, vždy v tých rozhodujúcich momentoch to celé zlyhá, tak ako to bolo pri tom prvom Petrovi.

Nemôže to stáť na tom, že som predsa nejaký chlap a viem si stáť za svojím a keď treba, tak zatnem zuby a niečo pretrpím. To celé je zlá motivácia a nemá budúcnosť. Zabudnite na to. Neoplatí sa to ani vyskúšať.

Jediné, prečo má zmysel zomrieť, prečo má zmysel trpieť a znášať krivdy a urážky, je, že raz vďaka Kristovmu vzkrieseniu získame večný život. Všetky ostatné dôvody sú nezmyselné. Ako to hovorí pisateľ žalmu: Hospodin je pri mne, nebudem sa báť, čo mi urobí človek?! (Ž 56,12) Viera v Kristovo vzkriesenie je najlepšou motiváciou do ťažkých momentov života. V tom je naša nádej a naša budúcnosť, preto sa nemáme čo báť ľudí ani ich vyhrážok.

AMEN

Piesne: Kristus Pán vstal...; 144; 146; 141; 601; A 37; 656/16

Texty: Sk 3,12–19; 1J 3,1–7; Ž 4, 2 – 9; Luk 24, 36b – 48