2. slávnosť vianočná 2018

Kázňový text:  L 5, 29-39

Bolo to tohto roku na začiatku leta. Sekal som s kladivom a železným sekáčom betón a počas sekania mi strelil malý úlomok železa do ruky. Večer po robote som sa to pokúšal vytiahnuť s ihlou, ale nešlo mi to, bolo to dosť hlboko a tak som sa po dvoch dňoch vybral k svojej lekárke s otázkou, čo mám robiť, pretože ma to nijako zvlášť nebolí, len nechcem niečo zanedbať. Tá ma poslala na chirurgickú ambulanciu.

Keď som si chvíľu posedel v čakárni poslali ma na röntgen. Aj tam to nešlo bez čakania. So snímkou som znova čakal na ambulancii. Keď som prišiel na rad, lekár sa úlomok pokúsil vybrať, ale nešlo mu to a tak ma s papierom poslal na úrazovú chirurgiu do starej nemocnice, že tam mi to vyberú pod nejakým prístrojom, s ktorým budú vidieť. Keď som asi po pol hodine prišiel na rad a vysvetlil svoj problém, lekárka povedala, že ma tu poslali zbytočne, že také malé úlomky sa nevyberajú. Ale vedľa ošetrujúci lekár začul rozhovor a tak sa pristavil a povedal, že treba zistiť, či sa nedotýka kosti. Ale podľa snímku, ktorý mám, to nie je vidieť. Takže som šiel znova na röntgen, znova som si to odstál v čakárni a keď som prišiel na rad a vošiel ešte raz do ambulancie, povedali mi, že je všetko v poriadku a že som zdravý. Chvíľu som cestou „dudral“ na Slovenské zdravotníctvo, že ma to stálo pol dňa, ale išiel som spokojný domov.

Keď vás nič nebolí a ste v podstate zdraví, úplne inak vnímate lekárov, čakanie v ambulanciách a celkovo to všetko, čo sa okolo vás deje. Ak vás nič nebolí, ak nečakáte s obavami, čo vám lekár povie, ak nemáte strach z diagnózy, ak nemusíte zatínať zuby, lebo neviete už vydržať pre bolesť, ktorá vás ničí, celkom inak vidíte celé to lekárske prostredie. Môžete si povedať, že ste slobodní od toho, či ten lekár, za ktorým idete, dnes ordinuje, alebo nie, či vás zoberie rýchlo alebo sa načakáte. Nič sa nedeje, vždy môžete prísť zajtra, alebo o týždeň. Ale je to iné, keď toho lekára bezpodmienečne potrebujete, lebo si neviete pomôcť a neviete si rady. Vtedy je vaše vnímanie úplne iné.

O tom hovoril Pán Ježiš farizejom, keď mu vytýkali, že stoluje s colníkmi a hriešnikmi. On sa im pritom snažil vysvetliť nový pohľad na vec. Chcel im ukázať, že prináša niečo celkom iné, ako to bolo doteraz.

Chorý sa pozerá na lekára úplne inak ako zdravý človek. Pre chorého to je možnosť pomoci, záchrany, je to niekto, do koho vkladá svoje nádeje, je to životná nutnosť. Zdravý ma pocit, že lekára so svojimi schopnosťami pre svoj život nepotrebuje.

Pána Ježiša veľmi mrzelo, že farizeji toto nechceli pochopiť. Oni sa od chorých odťahovali, držali si odstup od hriešnikov, nestýkali sa s colníkmi ani hriešnou spodinou. Chorobu vnímali ako Boží trest a akési odobratie Božieho požehnania. Ich postoj bol jasne viditeľný na prístupe k malomocným. Ako náhle sa u niekoho objavili príznaky tejto choroby, musel opustiť svoju rodinu a svojich blízkych a vysťahovať sa mimo dediny do nejakého údolia plaču. Pritom Ježiš videl, že práve títo ľudia potrebujú počuť zvesť o záchrane, že sa im treba venovať, že práve oni sú ochotní a pripravení počúvať. Farizejský prístup prirovnal Ježiš k starému vínu a k starým nádobám. Jednoducho staré spôsoby. Spravodliví pomáhajú len spravodlivým a podporujú spravodlivých. Načo sa venovať tým, ktorých aj Boh odsúdil a potrestal, keď im zobral zdravie, alebo ich nepožehnáva a žijú v chudobe a biede? Tak sa to zaužívalo a tak to Židia robili.

Nerozumeli tomu, že Ježiš prišiel s niečím novým, niečím iným. Vybral sa za tými najviac odstrkovanými hriešnikmi, sedel s nimi, rozprával sa s nimi, stoloval s nimi za jedným stolom. On začal hľadať stratených, pomáhať chorým, oslovoval ľudí na okraji spoločnosti a nikdy nikoho neodpísal. S Pánom Ježišom prišlo nové víno. Ale farizeji ho chceli vopchať akoby do starých nádob, do starých zaužívaných spôsobov, lenže to už nebolo možné.

Tu niekde robíme aj my chybu. Naše svedectvá o Kristovi sú zriedkavé, to je celkovo chyba dnešného kresťanstva. My o Bohu a svojej viere rozprávame veľmi málo. Nevieme podať Krista ďalej. Ale chyba je aj v tom, že naše svedectvá veľmi často končia v ušiach nesprávnych ľudí. Rozmýšľal som, kedy Pán Ježiš kázal farizejom a zákonníkom, prípadne sadukajom, kedy konkrétne iba im zvestoval evanjelium? Boli to ľudia, ktorí sa vždy tvárili, že vedia všetko, čo potrebujú. Ani k spáse im nič nechýbalo. Sadukaji boli spokojní s tým, že večnosť neexistuje. Ich celá viera stála iba na tom, čo majú tu a teraz. V podstate sa na nich ako poslucháčov Pán Ježiš nikdy nesústredil. Ak sa pripojili k zástupu a počúvali, tak mali príležitosť počuť evanjelium. A Ježiš na nich reagoval iba vtedy, keď mu položili otázku, alebo ho prišli pokúšať, či nejakým spôsobom okomentovali jeho skutky.

Boli to ľudia, ktorí nechceli počúvať. V podstate neboli adresátmi Ježišových slov. Platilo, že ľudia, ktorí majú pocit, že sú zdraví, nepotrebujú s ničím pomôcť, sú suverénni a sebaistí, príliš hrdí a dostatočne pyšní, spokojní so životom, ktorým vyhovuje to staré, nie sú ochotní nič meniť.

Preto Pán Ježiš skonštatoval: že nové víno sa do starých nádob nehodí, pretože poškodí nádobu a vyleje sa, a tak prídete o jedno i druhé. Dnes je veľa ľudí, ktorí nemajú záujem o Krista, nechcú počúvať, majú pocit, že v živote majú všetko, čo potrebujú a pravdepodobne v takom rozpoložení ani nemá zmysel sa so svedectvom pri nich snažiť. Uvedomujem si, že je to surové konštatovanie. Ako farár v zbore by som chcel mať cirkevníkov samých podnikateľov, bohatých ľudí, alebo ešte nejaké „celebrity“, významné osobnosti a známych politikov, ktorí by tu sedeli v kostole a počúvali. A nebol by problém urobiť na starej fare domov dôchodcov a opraviť strechu a poopravovať kostoly. Ktorý farár by nechcel, aby jeho cirkevníci boli bohatí a zámožní a pritom ešte ochotní a štedrí. Veď potom by aj jemu sa žilo dobre.

Otázkou je, či tí ľudia, ktorých by som tu spomínal sú ochotní počuť evanjelium? Kým máte zemské istoty, ktoré sa zatiaľ javia ako isté a dostatočné, nepotrebujete hľadať nič istejšie. Tí, ktorí majú pocit, že sú zdraví sa s vami nebudú baviť o lekároch, pretože táto téma ich zatiaľ nezaujíma. Ale v živote je to vždy tak, že raz ten moment choroby príde na každého.

Minule mi vykladal brat, aké je to hlúpe, keď zoberieš mobil do ruky a nevidíš si prečítať SMS-ku, ktoré ti doň prišla. Takže len vzďaľuje a približuje mobil a potom sa otočí na ženu a prosí ju: prečítaj mi, čo mi prišlo. Alebo zháňa po vreckách okuliare.

Ja to zatiaľ nemusím robiť a neviem, aký je to pocit. Takže som sa na tom chvíľu zabával. Neviem sa ešte vžiť do takýchto momentov. Ale vy všetci, ktorí nosíte okuliare na blízko už tomu rozumiete. Že áno?

Každý človek zažije v živote momenty, keď si uvedomí, že potrebuje toho duchovného lekára. To je moment, keď pochopí, že je chorý. A zažijú to aj ľudia, ktorí si celý život myslia, že také niečo nikdy nepríde. Otázkou je, či pri nich vtedy bude niekto, kto by im povedal o duchovnej liečbe a priniesol im Krista. A či vôbec budú v stave evanjelium prijímať?

Som rád za všetkých nás bratia a sestry, som rád z toho, že nám všetkým už došlo, že sme chorí. Že sme pochopili, že potrebujeme lekára. A teraz nemyslím na tých našich obvodných a ani na špecialistov, za ktorými chodíme, ale myslím na lekára našich duší – Pána Ježiša Krista.

Vo všeobecnosti tomuto rozumieme. Nepotrebujú lekára zdraví, ale chorí! Ale je dôležité, aby ste si to vedeli povedať aj osobne. Ja potrebujem lekára, som chorý! Máte v tom jasno?

Osobne sa priznám, že nerád chodím po lekároch. Ak čokoľvek vyskočí, snažím sa to riešiť najprv sám. Začne bolieť koleno, tak skúsim nejakú masť, alebo rozmasírovanie. Prechladnem tak skúšam čajíky, alebo Paralen a vypotiť sa. A chcieť od chlapa, aby išiel na preventívku, keď sa cíti zdravý, je úplná šialenosť. A to nehovorím ešte o nejakom špecialistovi.

S tou duchovnou chorobou je to to isté. Ak človeku dôjde, že s jeho vnútrom, s jeho dušou nie je všetko v poriadku, snažíme sa to vyliečiť sami. Ideme na to s babskými receptami. Ale hriech je vážna choroba, na to naše jednoduché liečenia nezaberajú. A toto je ten moment, keď je najvhodnejšia chvíľa zvestovať Krista. Moment, keď človeku dôjde, že toto je choroba, ktorú neprechodí, sám si ju nevylieči a bez pomoci odborníka sa z nej nikdy nedostane.

Zažili ste taký moment? Ste dnes tu, prišli ste tu kvôli lekárovi našich duší, to je pre mňa dôkaz, že tomu rozumiete. Skúsme teda hľadať takýchto ľudí, ktorí pochopili, že sú chorí a potrebujú pomoc. Takýto ľudia budú ochotnejšie počúvať, lebo vedia, že s nimi nie je niečo v poriadku. Takýto boli Ježišovi poslucháči.

Sú Vianoce a ja som nehovoril o narodení Ježiša, ale dnešný deň je spomienka na mučeníka Štefana a viac ako téma prvých Vianoc tu figuruje potreba Krista. Len chorí vedia, že potrebujú lekára. 

AMEN

Piesne:  38; 595; 35; 42; A 19; 656/4

Texty:  Jer 1,17-19; Sk 4,18-31; Mt 10,17-22; Ž 100,1-5