17. po Svätej Trojici 2018

Kázňový text:  Mk 3, 1-6

Už dávno sa rozprával taký vtip, ako tajná polícia za komunizmu vypočúvala na polícii Deža. Otázka znela: “Dežo aký máš názor na vstup sovietskych vojsk na územie Československa v 68?“ Dežo na to odpovedá: Súdruhovia mám na to svoj názor, ale absolútne s ním nesúhlasím.

Bola to ozaj zložitá doba a nebolo jednoduché hovoriť to, čo si človek myslel, pretože nikdy nevedel, kto práve v ten moment počúva a komu to môže odovzdať ďalej. Ale nechcem dnes riešiť politiku minulého režimu, na to sú iné priestory a iné možnosti.

Chcel by som vám dnes ukázať na základe udalosti, ktorú sme si práve prečítali, ako si človek môže vytvárať svoj vlastný názor, ako ho môže korigovať a naprávať a ako môže nájsť odpovede na rôzne životné otázky.

To, čo sa snažil v našej prečítanej situácii Ježiš vysvetliť farizejom a sadukajom, bola otázka svätenia sviatočného dňa. Možno poviete, že to je vec, ktorú by mali riešiť teológovia a nerobiť z toho nejakú veľkú vedu a veľké hriechy. Tak nejako to bolo aj v tej dobe. Svätiť šabat bolo jedno z podstatných prikázaní. Boli obdobia, keď sa týmto židovstvo identifikovalo. Veľký dôraz na svätenie soboty dávali Židia v babylonskom zajatí. Nemali chrám, nefungovali tam obete, a tak sa zdôrazňovalo to, čo sa tam dalo praktizovať a čím sa odlišovali od všetkých ostatných národov. V dobe Pána Ježiša na toto dozerali farizeji a zákonníci, ako na niečo, čo bolo sväté a nesmelo sa porušovať. Bol to zákon, ktorý musel každý človek dodržiavať. A v tej dobe sa to bralo ozaj prísne.

Farizeji dokonca striehli na Ježiša s úmyslom dokázať mu, že porušuje zákon a že nie je dobrý učiteľ Tóry. Takže, keď sa Ježiš objavil v synagóge, hneď sledovali, či neurobí niečo, čo sa dá kritizovať, alebo priamo napadnúť ako hriech.

Priznám sa, že občas sa správam veľmi podobne. Pre nás kresťanov je to dosť typické striehnuť na chyby druhých ľudí. Ten v nedeľu niečo robil, tamten sa tak škaredo vyjadroval, ten má zase vypité a rozpráva divne... Ten farizejizmus v každom jednom z nás trochu je. Striehnuť na chyby druhých, obviňovať ich.

Sú to momenty, keď sa nesnažíme toho druhého človeka pochopiť, ani sa nesnažíme mu porozumieť, či vyjasniť si, prečo robí to, čo robí. Vtedy hľadáme iba chybu. Akoby sme ho odsúdili už skôr, teraz len hľadáme tú palicu. (Kto chce psa biť, palicu si vždy nájde.)

Je podľa vás v poriadku takto striehnuť na druhého človeka a uháňať ho ako nejaký policajt?

Všimnite si, čo vtedy urobil Ježiš. Vyzval svojich oponentov: Poďme sa o tom rozprávať! Poďme spolu rozmýšľať a nájsť odpoveď. Vysvetlime si veci, vydiskutujeme si to tu v spoločenstve, skôr ako urobíte nejaký záver a odsúdite ma. Povedzte svoje argumenty a ja vám poviem svoje. Toto mi v našich zhromaždeniach chýba. Túžba hľadať pravdu, diskutovať, nahlas rozmýšľať o vážnych otázkach viery a náboženstva. Na bohoslužbách nie je priestor, na biblických sa nám veľmi nechce, alebo nemáme odvahu svoj pohľad a svoj názor povedať. Nie je to veľmi dobre.

Je nejaký problém? Tak poďme a rozprávajme sa to tom. Hovorte, čo si o tom myslíte, obhajujete a presviedčajte, povedzte svoje argumenty a počúvajte argumenty druhých. A možno, keď si ich vypočujete, zmeníte svoj názor.

Ježiš postavil v synagóge do prostriedku človeka, ktorý mal postihnutú ruku a naniesol problém, v ktorom farizeji nemali jasno a podľa Pána Ježiša sa mýlili. Otázka znela: Či je dovolené v sobotu robiť dobre alebo zle; zachrániť život alebo zabiť? Bol to veľmi dobrý argument v prospech záchrany človeka v sviatočný deň. A teraz by som čakal, že sa ozve druhá strana a povie, ako to vidí ona. Prečo je pre nich dodržanie prikázania také podstatné a prečo nesúhlasia s tým, aby Ježiš uzdravoval vo sviatočný deň. A potom im mohol znova Ježiš povedať ďalšie svoje argumenty.

Toto je hľadanie pravdy. Takto by sme v našich spoločenstvách mali riešiť ťažké otázky viery a toho ako sa chovať v dnešnej dobe. Ale nerobíme to. My väčšinou mlčíme. Máme svoj názor, ale bojíme sa ho povedať. Možno sa bojíme toho, že by sme toho druhého človeka pochopili a museli by sme mu uznať, že má pravdu. Preto je jednoduchšie byť ticho a myslieť si svoje.

V ten deň z toho mohla byť veľmi dobrá teologická debata. Mohlo odznieť množstvo argumentov, prečo máme dodržiavať prikázanie o svätení sviatočného dňa, a mohli sme mať mnoho argumentov, kedy je dobré toto prikázanie porušiť a dať prednosť záchrane života alebo nejakému dobrému skutku. Ale nestalo sa. Farizeji na Ježišov argument nepovedali ani jedno jediné slovo. Len vyšli von a radili sa, ako ho zabijú. Toto sú argumenty? Toto je otvorená a priama diskusia? Do očí ti nepoviem ani slovo, ale poza chrbát si pre mňa podvodník a bezcharakterný človek? Som ticho, nič ti nepoviem, ale nenávidím ťa z celého srdca?

Pán Ježiš to chcel inak. Nemusíte so mnou súhlasiť. Nemusí sa vám páčiť to, čo idem urobiť, ale ja vám chcem povedať, prečo to robím. Aké sú moje argumenty. Chcem, aby ste nad nimi rozmýšľali a zvažovali, či nemám pravdu. Všimnite si, že Pán Ježiš sa nikdy nesprával autoritársky. Nikdy sa nevyjadroval systémom toto musí byť takto a hotovo. Či chceš alebo nechceš, musíš to prijať a musíš tomu veriť. Nikdy nebol takýto.

Pán Ježiš presviedčal ľudí svojimi argumentmi. Vysvetľoval veci, udával dôvody. Počúval ľudí a snažil sa ich pochopiť, keď mu oni vysvetľovali dôvody svojho konania.

Možno tu robíme chyby v našej cirkvi. Snažíme sa ľuďom odovzdať nejaké príkazy, zákony, nariadenia, podľa ktorých majú žiť. Vieme im povedať len to, čo je hriech a kde urobili chybu podľa Božieho zákona. Možno by sme sa mali snažiť ich viac pochopiť a potom im hovoriť viac argumentov.

Boli prípady, keď som sám v sebe niektorým ľuďom vyčítal, že ich nevidím pravidelne v kostole. Čo majú také dôležité? Prečo si to nevedia zariadiť tak, ako ostatní veriaci ľudia? Pripadalo mi to ako prejav ich malovernosti. Potom som si vypočul ich životný príbeh, ich situáciu a pochopil som, že som im v tomto krivdil. Že sú ozaj závažné dôvody, pre ktoré tu nejaký čas chýbali.

Ale bez pochopenia situácie, bez vysvetlenia, bez ich argumentov som to vnímal inak. Preto je dôležitá vzájomná komunikácia. Preto je dôležité hovoriť svoje argumenty.

Svätenie soboty bolo dôležité i pre Pána Ježiša. Ale zachrániť niekomu život a zmeniť mu ho o 180 stupňov je dôležitejšie ako dodržať v tento moment toto prikázanie. Veď ten človek po uzdravení mohol žiť plnohodnotný život, mohol si nájsť prácu, mohol si možno založiť rodinu a to je predsa v ten moment dôležitejšie ako zachovať sobotu. Myslím, že to bol logický argument, ktorý by každý otvorený a rozumný človek dokázal prijať. Farizeji však nie, pretože boli zaujatí a plní nenávisti.

Je to veľmi nebezpečná pozícia. Dajte si na ňu, bratia a sestry, veľký pozor, aby sa z nás nestali zákonnícki kresťania, ktorí vidia iba hriechy a nedostatky na druhých, ale nie sú ochotní si vypočuť ich dôvody a ich stranu. Samozrejme, že tých argumentov na svoju obhajobu máme vždy dosť.

Už druhý rok to riešim s konfirmandmi. Vysvetľujem im, že ich povinnosťou je byť každý týždeň na mládeži a oni my skoro každý piatok po konfirmácii vysvetľujú, že niečo majú a že od budúceho týždňa bude pre nich mládež samozrejmá vec.

Človek by mal vedieť vysloviť argumenty, ktoré závažia. Myslím, že ľudia, ktorí boli v ten deň v synagóge sa vedeli rozhodnúť a prikloniť na správnu stranu. Ježišov argument bol argumentom pre záchranu človeka, aj keď to bolo porušenie sviatočného dňa, pretože je to niečo, čo zmenilo celý jeho budúci život.

Argument, ktorý mal obhajovať, že uzdravovanie je práca, ktorú Pán Boh v sobotný deň zakázal, neodznel. Tak na ktorú stranu by ste sa priklonili, ak by ste si jednu z tých dvoch mali vybrať?

Nebolo by to vôbec ťažké. Správna cesta v živote človeka sa hľadá aj takýmto spôsobom. Vypočujete si argumenty za a argumenty proti a potom môžete urobiť rozhodnutie. Je však potrebné mať ochotu svoj názor, či svoj pohľad pod ťarchou argumentov aj zmeniť. O tom je skutočná diskusia.

Tak ju aj s nami začína Pán Ježiš: Čo si o tom myslíš? Ako to vidíš ty? Moje argumenty nájdeš v Božom slove. Aké sú tie tvoje?

AMEN

Piesne:  351; 443; 445; 459; A 64; 223

Texty:  5M 8,6-10; 1K 1,4-9; Mt 22,34-40; Ž 104, 10-15.27-30m