15. po Svätej Trojici 2018

Kázňový text:  Fil 2,1-4

Na posledných Misijných dňoch som sa na seminári pýtal ľudí: Čo očakávajú od cirkvi? Ako si cirkev predstavujú a čo v nej hľadajú? Odpovede boli rôzne, ale v odpovediach začali tým, že: ....v cirkvi hľadajú spoločenstvo, dobré vzťahy, lásku, porozumenie...

Čakal som ďalej a až postupne sme sa dostávali k odpovediam typu: Spoločenstvo s Kristom, sviatosti, vedenie k večnému životu, vyučovanie... Zrazu som si uvedomil, že v dnešnej dobe ľudia hľadajú viac také spoločenské veci, majú viac záujem o obyčajnejšie ľudské potreby, porozumenie, lásku, priateľstvo, podporu...

Som si istý, že odpoveď vašich rodičov a starších generácii by bola iná. Cirkev sa vnímala ako niečo samozrejmé, automatické. Nebola tu otázka voľby, alebo výberu. Cirkev tu jednoducho je, lebo je tu Boh. Cirkev je daná a človek sa do nej doslova rodí. Nešpekuluje sa o tom, akú by som ju chcel mať ja, ako by sa dala zmeniť, či prispôsobiť. V minulosti, to ľudia vnímali inak. Narodili ste sa, vaši rodičia vás dali pokrstiť a veci boli jednoducho dané a boli jasné. Vôbec sa nerozmýšľalo nad tým, čo čakáme od cirkvi. Aké potreby by nám mohla naplniť a čím by nás mala uspokojiť.

Dnes obraz cirkvi pretvárame. Mení sa naše očakávanie ohľadne cirkvi. V minulosti úlohou cirkvi bolo viesť ľudí k spáse, k večnému životu, vyučovať a napomínať, prisluhovať sviatosti a konať bohoslužobné úkony.

Dnes v cirkvi hľadáme niečo viac. Chceme mať spoločenstvo, v ktorom sa budem cítiť dobre. Chceme tu mať priateľov, s ktorými budeme môcť prebrať svoje problémy a starosti, s kým sa budeme môcť otvorene porozprávať a títo ľudia nezradia našu dôveru. V cirkvi chceme mať určité zázemie, oporu, akoby domov, v ktorom je súlad a harmónia, možno lepšia ako v našej vlastnej pokrvnej rodine. Pripomína mi to heslo, ktoré má Evanjelizačné stredisko na svojej internetovej stránke: CHCEM VIAC.

Nestačia nám povrchné priateľstvá, povrchné známosti, náboženské obrady, v ktorých sa zúčastňujme s cudzími ľuďmi, ktorých nepoznáme a nič o nich nevieme. Nestačí nám už iba prísť do kostola a počúvať niečo, čomu nerozumieme a uspokojiť sa s tým, že takto ako nám je to podané, to musíme akceptovať. Nestačí nám byť len súčasťou náboženských obradov, ktoré sa dookola opakujú a stále sú človeku vzdialené. Nestačí nám už byť zaradení v zozname členov cirkvi bez toho, aby sme cítili, že nám toto spoločenstvo aj niečo dáva a je pre nás požehnaním. Chceme už viac, ako tomu bolo doteraz.

V tomto sme sa zmenili. A ja si myslím, že je to tak dobré. Dnes už viac premýšľame. Uvedomujeme si, že čas letí rýchlo a je vzácny, a že ho len tak bez rozmýšľania investovať niekde je nezmyselné.

Ale je to dobré aj preto, že nás to naše premýšľanie a uvažovanie dovedie na začiatok, ku koreňu veci. Čo je vlastne cirkev? Definícia cirkvi znie: Cirkev je spoločenstvo veriacich ľudí v Ježiša Krista a cirkev je tam, kde sa slovo Božie káže a sviatosti prisluhujú.

Samozrejme je tu ten duchovný rozmer cirkvi. Cirkev je tu na to, aby viedla ľudí k viere v Ježiša Krista, zvestovala Božie slovo, prisluhovala sviatosti, robila misiu ako vnútornú v službe svojim členom, tak vonkajšiu v službe ľuďom tohto sveta. Toto je to dôležité a nenahraditeľné. Ale v úvode definície sa spomína aj ten, ak to tak môžem nazvať, „ľudský rozmer“. Cirkev je spoločenstvo a to sú vzťahy, to sú ľudia, ktorí patria k sebe, pomáhajú si a slúžia, ktorí dobre spolu vychádzajú.

Nie je to žiadny nový objav, nie je to ani žiadna Amerika na obzore. Je to stále tá istá cirkev, ktorá vznikla na Letnice pôsobením Ducha Svätého.

Presne o tom písal apoštol Pavol kresťanom do Filipís.

TEXT: Fil 2,1-4

Znie to, až ako taký citový nátlak, také citové vydieranie. Pavol sa ich pýta, či veria, že existuje nejaké napomínanie v Kristovi, medzi veriacimi ľuďmi? Samozrejme, že rozumní ľudia by v tejto veci museli povedať áno. Pýta sa ďalej, či veria, že je nejaké povzbudzovanie v láske medzi kresťanmi? Aj tu títo ľudia musia dať súhlasné stanovisko. Ďalej sa pýta, či veria na spoločenstvo Svätého Ducha? No ani tu nemôžu povedať, že nie, veď dobre vedeli ako vznikla cirkev a že to prišlo práve pôsobením Božieho Ducha. A posledné, na čo sa ich pýta, je, či veria, že existuje súcit a milosrdenstvo medzi ľuďmi? Aj tu sa nedá nič iné odpovedať, ako áno.

A na to im apoštol pripomenie práve ten ľudský obraz cirkvi, ktorý má byť medzi nimi zjavný. Píše im: naplňte moju radosť: zmýšľajte rovnako, majte rovnakú lásku, buďte jedna duša a jedna myseľ, nič nerobte z hašterivosti a márnej ctižiadosti, ale radšej v pokore iných pokladajte za hodnotnejších než seba, a nehľadajte každý len svoj prospech, ale aj prospech iných.

Mimo tých duchovných vecí, ktoré sú súčasťou Kristovej cirkvi, Pavol pripomína kresťanom vo Filipís to, čo vytvára skutočné spoločenstvo cirkvi.

Nájdite súlad a zmýšľajte rovnako. Sami vidíte, ako sa ťažko vytvára súlad niekde, kde je množstvo rozličných názorov. Zoberte si len náš zbor. Sme tu dnes na bohoslužbách celé vekové spektrum od najmladších po najstarších. A apoštol Pavol chce, aby sme vytvorili súlad.

Stalo sa v jednom zbore, že farár počas kázne vyzval matku, ktorá bola na bohoslužbách s dieťaťom, aby odišla, lebo dieťa je veľmi hlučné. Možno vyhovel jednej skupine ľudí, ktorí majú radi počas bohoslužieb kľud a všetky ostatné hluky okolo ich vyrušujú a oni sa nemôžu sústrediť. Ale na druhej starne svojim postojom dal najavo, že nechce tu žiadne deti, ani rodičov s deťmi a že jednoducho v kostole takéto vekové skupiny nemajú čo robiť.

Ak by ste boli tou mamičkou, cítili by ste sa v takomto zhromaždení príjemne? Ja som si všimol u nás niečo iné. Dieťa sa trochu hniezdi a je mu dlho a mama sa snaží udržať to dieťa v tichosti a zrazu sa k nemu natiahne zo zadnej lavice ruka cudzieho človeka, ktorý tomu dieťaťu ponúkne cukrík. Namiesto pohoršených pohľadov a prísnych tvári vnímate prijatie, toleranciu a pomoc. Má to zrazu väčšiu výpovednú hodnotu ako kázeň farára.

Vytvárame spoločenstvo ľudí, kde sa každý človek má cítiť prijatý a potrebný. Nikto tu nie je rušivý element. Stačí trochu lásky, trochu tolerancie a vieme prehliadnuť nejaké to rozprávanie, či zaplakanie.

Ak si viem vypočuť druhého človeka, aj keď má na niektoré veci iný názor, ak na neho nebudem útočiť, ak mu budem vysvetľovať veci v pokore a slušne, prečo by sme sa mali nenávidieť?

Je to úžasná Pavlova zásada: ...iných pokladajte za hodnejších než seba... Keby sme sa takto naučili rozprávať s ľuďmi, naša cirkev by dnes vyzerala inak a bola by oveľa ďalej. Neriešila by vlastné problémy, ale skutočne by prinášala požehnanie.

A teraz to celé obrátim úplne inak. Skúste sa teraz v duchu opýtať samého seba: Do akej cirkvi a do akého spoločenstva by chcel chodiť človek, ktorý sedí dnes vedľa vás? Čo očakáva od týchto bohoslužieb? Čo tu dnes hľadá? A teraz sa opýtajte, s čím by som mu ja mohol pomôcť, aby sa tu cítil dobre? Čo môžem urobiť pre tých ľudí, ktorí tu dnes prišli?

Uvedomte si, že tak ako aj ja, tak aj ten človek pri mne sa chce v cirkvi, v spoločenstve cítiť prijatý, nájsť tu porozumenie, povzbudenie a pomoc. Chce cítiť, že sa o neho niekto zaujíma, že je tu potrebný, že sa tu na neho niekto opýta a chce sa s ním porozprávať.

Máme čo robiť, aby sme na takýto Pavlov obraz prerobili našu cirkev, ale aj náš zbor. Aby sme boli spoločenstvom jednej mysle, bez hašterivosti a márnej ctižiadosti, kde v pokore ostatných vnímame ako hodnejších než sme my sami. To bol pôvodný obraz prvej cirkvi a na tomto obraze by sme mali pracovať.

Veriaci človek tu nie je iba pre Božie slovo. To by kľudne mohol sedieť dnes aj pri rádiu. Neprišli ste iba kvôli tomu. A nie ste tu iba preto, že si chcete zaspievať liturgiu. Sme tu pre spoločenstvo s Kristom a spoločenstvo s veriacimi ľuďmi, kde na vás nikto nemá pozerať krivo ani zachmúrene. Keď sa rozkašlete, tak vám niekto podá cukrík a keď vám niečo spadne a zakotúľa sa pod lavicu, tak vám to brat, či sestra z vedľajšej lavice dvihne. A keď vám bude trochu vyrušovať vaše dieťa a vy sa budete za to cítiť trápne, tak vám ľudia pri východe povedia, netrápte sa aj naše tak vystrájali, nič sa nedeje.

Myslím si, že cirkev je tu preto, aby predovšetkým prinášala Božie slovo, robila misiu, prisluhovala sviatosti a viedla ľudí k spaseniu. To je ten duchovný rozmer cirkvi. Ale kým sa dostane k tomuto kroku, mali by ste zažiť cirkev, ktorá je skutočným spoločenstvom bratov a sestier v Pánovi. Toto je budúcnosť Kristovej cirkvi. Spoločenstvo.

AMEN

Piesne:  354; 366; 456; 647; A 72; 223

Texty:  Mt 6,25-34; 3M 26,11-13; Zjav 21,1-3; J 2,13-22; Ž 84,2-5