1. po Svätej Trojici 2018

Kázňový text:  L 15,11-32

Koľkokrát ste počuli, bratia a sestry, kázať na toto podobenstvo? Tak jednoduchý príbeh o otcovi a dvoch bratoch a taká ohromná hĺbka sa skrýva v týchto niekoľkých vetách.

Pamätám si, že sme už aj my spolu rozoberali toho mladšieho syna, jeho životnú cestu, jeho pýchu a aroganciu, zhýralý život a potom pád až na samé dno, kde mal zrazu čas si uvedomiť všetko, čo urobil, a prežiť aj dôsledky. Hovorili sme už aj o tom druhom synovi, ktorý nedokázal odpustiť bratovi a prijať ho späť do domu svojho otca. Ako sa nedokázal tešiť z toho, že jeho brat sa zmenil a poučil. To je často obraz nás kresťanov, cirkvi, ktorá sa uzatvára a nevie prijať ľudí zo sveta, pretože sa nám zdá, že sú až príliš špinaví a príliš hriešni.

Ale predsa len sa dnes znova pozrieme na toto podobenstvo, no nebudeme si všímať teraz synov, ale predovšetkým rozmýšľať o tom, ako to všetko prežíval otec. Skúsme sa na to celé, čo sa stalo, pozrieť z pohľadu toho rodiča.

Je to aj príbeh otca, ktorý sa od malička stará a vychováva dvoch synov, snaží sa o to, aby mal na nich čo najlepší vplyv. Je pre nich príkladom, vedie ich k práci a k usilovnosti, k zodpovednosti za svoj život, ale jeho výchova a starostlivosť na nich nemá rovnaký vplyv. Z obidvoch synov sa stávajú samostatní ľudia, pomaly dospievajú, ale sú rozdielni. Majú inú povahu, iný charakter, pritom prostredie, v ktorom vyrastali, bolo rovnaké. Logika hovorí, že by mali byť rovnakí. Ale nie je to tak.

Sami to vidíte na svojich deťoch. Snažíte sa vo výchove pristupovať k svojim deťom rovnako, aby to bolo fér. Nenadŕžate jednému ani druhému, aby sa necítili ukrivdení, a predsa efekt nikdy nie je taký istý.

Ako rodičia dnes hovoríme o vydarených a nevydarených deťoch, ale všetky sú naše. Pri jednom sa možno napracujete viac, pri druhom menej. Jeden možno potrebuje viac opatery, viac starostlivosti, viac lásky, ale napriek tomu, v tom výslednom efekte, to nikdy nebude také isté.

Prečo? Asi preto, že sme všetci rozdielni a rozdielny bude aj náš vzťah k tým, ktorí nás vychovali a ktorí sa o nás starali. Niektoré deti cítia viac lásky voči svojim rodičom, niektoré menej. Ale nie je to preto, že tej lásky ozaj dostali menej. Tak sa to vyvinulo osobnostne v každom z nás.

Muselo to byť ťažké pre otca, ktorý dúfa v dobrý vzťah so svojimi synmi, že mu jeden z nich povie, že chce svoje dedičstvo, pretože odchádza. Čo sa stalo? Prečo? Nepáčilo sa mu byť s otcom, robiť niečo pre otca a pre spoločný majetok? Bol trochu lenivejší ako ten starší, alebo viac samostatný a sebavedomejší?

Bolo za tým aj čosi viac. Ten syn sa neženil a neodchádzal z domu preto. A neodchádzal ani s tým, že si bude žiť svoj vlastný život. On chcel dedičstvo. Ale k dedičstvu sa dostávate vtedy, ak jeho vlastník zomrie. Až potom sa pristupuje k dedičskému konaniu a dedeniu majetku. Ale otec predsa žil, tak o aké dedičstvo tu išlo? O aký majetok?

Aký podiel majetku patrí dieťaťu, ktoré vyrastá v rodičovskom dome? Je rodič povinný dať svojim deťom nejaký majetok potom, čo dieťa dospeje? Samozrejme, že sa naším deťom snažíme pomôcť a na začiatok ich cesty im chceme niečím prispieť a niečo im dať. Ale je to vymáhateľné? Je to nárokovateľné? Môže sa dieťa domáhať keď dospeje, aby mu rodičia dali nejaký majetok, lebo je jeho?

Skúste si tento obraz otca a synov, bratia a sestry, preniesť do celkového pohľadu na svet, v ktorom žijeme. My deti hovoríme svojmu Otcovi teda Bohu: Bože daj mi podiel z majetku, ktorý mi patrí. Doteraz si sa o mňa staral a ja som vyrastal v tvojej láske a opatere, ale ja chcem svoje dedičstvo! Chcem svoje dedičstvo, akoby si bol mŕtvy. Ja si vlastne prajem, aby si zomrel a ja si už budem všetko vo svojom živote dirigovať sám.

Ako sa musel ten otec cítiť, keď počul tú vetu o podiele majetku? Ako sa cíti Boh, keď dnes prichádzajúce generácie ľudí a hovoria: Bože daj všetko sem do mojich rúk, ja si budem riadiť svojživot a tento svet, ja budem o všetkom rozhodovať a bolo by najlepšie, aby si zomrel, lebo sa potrebujem dostať k dedičstvu? Nepotrebujem ťa už živého. Viac by mi do mojich plánov seklo, aby si bol mŕtvy.

Aj takto sa dá vysvetliť požiadavka syna a aj tak nepríjemne mohla zapôsobiť na tohto otca.

Pozrite sa všade okolo seba. Naša vyspelá Európa, kresťanská Európa svojim životom a správaním toto oznamuje Bohu. Chceme Bože po tebe dediť, už ťa nepotrebujeme a ani nebudeme potrebovať, chceme len to čo nám patrí! A ideme po svojom. Nechceme aby si nám radil, nepotrebujeme tvoje odporúčania, nestojíme o tvoje napomínanie. Sami vieme, čo bude pre nás dobré a pôjdeme svojou cestou. Nič nebude podľa Teba. A vybrali sme si svoj smer, svoj život a ideme hlava-nehlava za svojím.

Niekedy mám pocit, že chceme doslova Boha tromfnúť, prekonať. Pán Boh nám vo svojom slove nastavil určité pravidlá a princípy pre život. My ich dnes meníme, aby sme boli ešte humánnejší a ešte tolerantnejší. My dáme väčší priestor rôznym homo-skupinám, my im dovolíme sobášiť sa a vychovávať deti, my dáme práva aj zvieratkám, už nebudú len vecou, lebo sú to živé tvory, (to nič, že o niektorých ľudí sa staráme menej ako o psov) my budeme ešte ľudskejší a dovolíme ľuďom čokoľvek, dovolíme eutanáziu, takže ak chcete môžete si siahnuť na život, lebo my to všetko dáme do rúk ľudí. My to celé prerobíme a dokážeme, že nepotrebujeme už Boha, lebo už všetko vieme sami.

Potrebujeme len to dedičstvo. Zem, ktorú Boh stvoril, život, ktorý vytvoril, všetko to bohatstvo zeme, všetky tie nerastné suroviny a ešte ten celý systém obnovovania, ktorý tu funguje a Boh ho stvoril.

A my si to ďalej už zariadime. Budeme tu robiť rôzne genetické pokusy, budeme si tu testovať zbrane, budeme tu skúšať meniť DNA a zasahovať do rôznych génov. Upravovať geneticky potraviny, chemikáliami zväčšovať výnosy a žiť vo svete plnom žiarení a všemožných vlnení. Veď vývoj sa nedá zastaviť. Len netušíme, kde toto všetko skončí.

A nech je otec akokoľvek sklamaný z rozhodnutia svojho syna, napriek všetkému mu vyjde v ústrety. Prenesie sa ponad tú túžbu vlastného dieťaťa po Otcovej smrti a vyhovie mu. Tu máš, skús si to, dám ti to do tvojich rúk a predveď, ako to dokážeš bez otca.

Viete ako to skončilo s tým synom v podobenstve? Myslím, že nás v budúcnosti čaká jeden veľmi nepríjemný moment. Všetkých nás, nás ľudstvo, keď budeme musieť prísť otrhaní, špinaví, chorí a doráňaní naspäť k tomu Otcovi s tým, že sme to všetko zbabrali a že sa nám to všetko sype na hlavu.

Ohromné suchá, potom niekde záplavy, vysoké teploty, rýchle striedanie teplého a studeného počasia, rôzne hurikány, zvyšovanie hladiny oceánov, roztápanie sa ľadovcov, ochromený život v oceánoch a moriach, zdevastovaná príroda, všade sama nečistota a špina vytvorená človekom.

Kto za to môže? Môžeme ten výsledný efekt zhodiť na zlú výchovu otca. On tu výchovu s nami nezvládol! Boh je na vine, že tento svet ženieme do záhuby. Škoda, že my sami nemáme toľko súdnosti, aby sme urobili to, čo urobil ten syn v podobenstve. My sme ešte neprišli do momentu, aby sme si priznali vinu. Sme stále v štádiu, že Otec je na vine za činy nás dospelých detí.

Z tohto pohľadu v tom podobenstve najhoršie skončil otec. Najprv ním pohrdol mladší syn a potom otca ignoroval ešte aj ten starší. Je to údel rodičov? Pri všetkej snahe, pri všetkej opatere a výchove si nakoniec otec musí vypiť pohár horkosti až do dna?

Ale keďže je to otec a stále to bude otec, vždy je tam tá otvorená náruč a ponuka na objatie, nech už sú obidvaja synovia taký bezcharakterní.

Treba mnoho lásky na objatie vracajúceho sa syna, ktorý smrdí a je špinavý, ale treba aj mnoho lásky rozprávať sa vonku s tým druhým zahundraným a neprajným, aby vošiel dnu a podal bratovi ruku.

Ale Otec to predsa len pre svoje deti urobí.

AMEN

Piesne:  462; 558; 217; 229; A 49; 656/5

Texty: Jer 23,16-24; 1J 4,16-21; L 16,19-31; Ž 34,2-11