Veľkonočný pondelok 2018
Kázňový text: Lk 24, 25-26
Máte, bratia a sestry, radi výčitky? Asi hlúpa otázka. Kto by mal rád momenty, keď nám niekto pripomína naše chyby a zlyhania, alebo to, že sme niečo zameškali alebo neurobili dobre, prípadne niečo nepozornosťou prehliadli. Aj keď na druhej strane je to vec, ktorá sa nám často stáva, pretože chyby robíme denne. Slová nášho kázňového textu sú výčitkou ľuďom. A musím povedať, že nie iba neveriacim, ale aj nám, ktorí sa považujeme za verných a oddaných kresťanov.
Všimli ste si, že tí dvaja učeníci neboli úplne mimo? Poznali okolnosti, poznali situáciu, všetky detaily, ktoré sa odohrali v súvise s Ježišom v Jeruzaleme. Pekne krásne to Ježišovi na začiatku vysvetlili. Vieme o Ježišovej smrti, pretože sme sa nazdávali, že by mohol byť Mesiáš. Vieme o predpovediach, že má vstať z mŕtvych, vieme dokonca o prázdnom hrobe a ženách, ktoré tam dnes ráno boli a vieme dokonca aj o stretnutiach s anjelmi, ktorí im povedali, že žije.
Neboli to ľudia, ktorí by nemali informácie, nepatrili k tým, ktorí sa o nič, čo sa dialo v Jeruzaleme, nezaujímali, ale nič z tých poznatkov im k viere nepomohlo.
Dnešný deň sa musíme rozprávať o viere vo vzkriesenie. Je to tá najdôležitejšia vec kresťanstva. Prvé vyznania viery vyzdvihovali práve tento moment: Ježiš Kristus vstal z mŕtvych. Bolo to pre ich život a ich situáciu to najdôležitejšie a najpodstatnejšie. A skôr ako Vianoce sa medzi kresťanmi oslavovala Veľká noc, lebo to je najdôležitejšia zvesť, ktorú my kresťania prinášame tomuto svetu.
Zaujímavé je, že v dnešných časoch príde viac ľudí do kostola na Vianoce. Prečo? Nezdá sa nám, že by to mohla byť pravda? Máme pochybnosti o tom, že Ježiš premohol smrť? Je táto viera už trochu moc, je to cez čiaru? Nie sme prví a ani poslední, ktorí s vierou vo vzkriesenie majú problém. Kleofáš a ďalší učeník to tiež vnímali ako niečo príliš neskutočné. Ak by to tak nebolo, neboli by sa vracali z Jeruzalema do Emauz. Chceli by byť pri dianí, pri tých najdôležitejších momentoch, keď sa to všetko mlelo a nešli by zdeptaní domov, debatujúc o tom, aké by to mohlo byť, keby ten Ježiš nebol zomrel.
Viera vo vzkriesenie je pre dnešnú dobu veľký problém. Sme príliš racionálni ľudia. Prestávame veriť na zázraky, vo všetkom chceme mať logiku a ku všetkému potrebujeme dôkazy. A k vzkrieseniu žiadne dôkazy zatiaľ nemáme.
Občas tú pevnú vieru vo vzkriesenie v našich životoch postrádam. Smrť nás vie veľmi vydesiť. Keď prichádza, akoby sme boli bezradní. Keď nám siaha na našich najbližších, tak máme ohromný strach. Nevieme sa na ňu pozerať tak, ako nás to učil Pán Ježiš. ...idem vám pripraviť miesto a keď vám pripravím miesto, poberiem si vás k sebe... Ja priznávam, že som v tom taký istý. Naša viera postráda to 100% spoľahnutie sa na Pána Ježiša. Náš strach zo smrti je premiešaný neistotou a pochybnosťami.
Problémom je aj to, že tie pochybnosti odovzdávame ďalej. Vidia ich naše deti. Cítia naše obavy, vnímajú, náš strach. Darmo sa postavíme v kostole a mohutným hlasom vyznávame, že ...veríme v tela z mŕtvych vzkriesenie a život večný... Keď potom vidia, akí sme beznádejní pri smrti niekoho blízkeho.
A tu do tohto momentu prichádza Ježišova kritika: Ó, nerozumní a leniví srdcom veriť všetko, čo hovorili proroci! Je to na mieste, pretože tá výčitka hovorí o tom, že všetky informácie, ktoré k viere vo večný život potrebujeme vlastne máme.
Skúste si vybaviť školské časy a ťažký príklad z matematiky. Sedíte nad zošitom a rozmýšľate a zdá sa vám, že to neviete vyriešiť preto, lebo ste sa takéto veci ešte neučili. To mi vždy napadlo, keď som si nevedel rady. Profesorka nám dala za úlohu niečo, čo sme ešte nepreberali. Nemám dosť informácií na to, aby som to dokázal vyriešiť. Ale pravda bola väčšinou iná. Nakoniec všetko, čo treba na vyriešenie príkladu, sme už v škole brali. Takže to nebola žiadna neférová úloha.
Toto bol podobné. Ježiš tým dvom učeníkom vyčíta, že vedia všetko na to, aby uverili v Kristovo vzkriesenie. Nie je to nič nové, o čom by nikdy nepočuli. Preto sa s nimi vydal na cestu a začal im „vysvetľovať Písma“. Hovoril im: pozrite, všetko to tu je zachytené. Všetko sa to muselo tak stať. Či to Kristus nemusel pretrpieť a (tak) vojsť do svojej slávy?
Ja v tých dvoch učeníkoch vidím nás. Nám nejako vždy chýbajú dostatočne relevantné informácie o vzkriesení. Stále máme pochybnosti. Stále sa nám zdá, že by sme potrebovali ešte niečo, hmatateľné, rukolapné. Keby niekto ešte raz z mŕtvych vstal, alebo keby sa niekto ešte raz vrátil z tej druhej strany, potom by sme už tomu mohli veriť na 100%. Pretože to, čo máme v Božom slove, to čo hovorili svedkovia vzkriesenia a učeníci, či ženy pri hrobe, sa nám vidí málo. Chceme ešte niečo viac. Ale Ježišova odpoveď na to je: Nie milý môj, nepotrebuješ nič viac, si len lenivý veriť srdcom!
Je to veľmi zvláštne slovné spojenie, pretože srdce je veľmi zaujímavý sval v ľudskom tele a dokáže neskutočné veci. Určite by ste o ňom nemohli povedať, že je lenivé.
Tak napríklad: Naše srdce za celý život vykoná viac ako 2,5 miliardy úderov. Je to dokonale fungujúci dutý sval a dokáže pracovať bez prestávky 24 hodín denne po celý život. Srdce sa stiahne približne 100 000 krát denne. Za minútu prečerpá asi 5 litrov krvi a za deň je to viac ako 7000 litrov krvi. Počas priemerného života vypumpuje srdce 1,5 milióna barelov krvi, čo zodpovedá množstvu asi 200 cisternových vagónov. Pumpuje krv do všetkých ciev v našom tele, to znamená, že keby ste ich spojili do jednej, dosiahli by ste dĺžku 96 000 km. A ešte zaujímavosť, ženské srdce bije napríklad rýchlejšie než mužské.
Takže neviem, či sa dá po tomto povedať, že srdce je lenivé. To by sme tu už neboli, ak by to bolo skutočne tak. Lenivosť by sme skôr spájali s človekom a prácou. Ježišovo slovo by sme skôr mali vnímať ako veľmi praktický obraz. Hovorí o tom, že aj viera potrebuje určitú námahu. Nepôjde to bez toho aby sme sa aj vo viere snažili. Nespadne nám z neba. Musíme aj vo viere vo vzkriesenie vyvinúť určité úsile.
Títo dvaja Ježišovi učeníci toto neboli schopní. Dokázali len skonštatovať, že mali nejaké očakávania, nejaké sny, dúfali v niečo, ale nevyšlo to podľa ich predstáv a tak jednoducho končia. A Ježiš im hovorí: boli ste leniví ísť za tým ďalej, mali ste nové informácie, ale nešli ste ich skúmať, nešli ste po novej stope, nepýtali ste sa, či je to pravda, neskúmali ste ďalej. Vzdali ste to a idete domov.
Toto je novodobá kresťanská diagnóza. Prestali sme skúmať, prestali sme pátrať, prestali sme sa pýtať a ísť po stopách. Je nám pohodlnejšie skonštatovať, že nevieme a nie sme si istí, či život bude pokračovať aj po smrti. Je pre nás ľahšie uzavrieť to konštatovaním: Nemáme na to dôkazy. Ktovie ako to potom po smrti bude?
Viera nedáva jednoduché odpovede. Treba za tým ísť, treba sa namáhať a hľadať, skúmať a pýtať sa. Ale určite netreba byť „lenivý srdcom“. Ak máme pochybnosti o vzkriesení, tak nemáme vlastne nič, Apoštol Pavol napísal, že ...sme najúbohejší zo všetkých ľudí... a ešte vždy sme potom vo svojich hriechoch. Ale toto by sme predsa nechceli.
Som si istý v tom, že mal Pán Ježiš pravdu, keď nám naznačil, že všetko, čo potrebujeme k viere vo večný život a vzkriesenie, vlastne máme. Nepotrebujeme nič navyše, nič nové ani nič zázračné. Presne tak, ako to bolo vtedy pri tých dvoch Emauzských učeníkov.
Máme Božie slovo, máme prorokov, máme svedectvá učeníkov a ďalších ľudí, ktorí dokazujú, že viera vo večný život stojí na historickom a reálnom fakte, keď Pán Ježiš vo veľkonočné ráno prekonal smrť, ako najväčšieho nepriateľa človeka. Tak naberme odvahu a urobme ten krok viery. A nebuďme ako malé deti v škole, ktoré sa pri domácich úlohách sťažujú: tak toto sme ešte nepreberali, toto sa nedá vyriešiť, lebo toto sme sa ešte neučili.
Nebuďme „leniví veriť srdcom“, ale snažme sa tak, ako sa celý náš život snaží naše srdce, ktoré skutočne intenzívne pracuje deň i noc bez toho, aby sme to my nejakým spôsobom riadili, či do toho celého zasahovali.
AMEN
Piesne: 132; 136; 126; 602; A 34; 656/16
Texty: Ez 37,1-14; Sk 10,37-43; L 24,13-35; Ž 16,1-4.5-11
