Veľký piatok 2018

Kázňový text:  L 23,33.39-43

Poznáte milí bratia a sestry tie momenty, keď nie je čo povedať? Keď akékoľvek slová vyznievajú trápne? Keď sa slovami jednoducho šetrí a nepovie sa zbytočne a naprázdno ani jedno jediné slovo?

Zažil som to v živote viackrát. Na jeden takýto moment nezabudnem. Bol som spolu s políciou oznámiť v jednej rodine, že ich syn zomrel pri autonehode. Mimo oznámenia toho, čo sa stalo, akosi nebolo čo povedať. Nevedel som ako potešiť a čokoľvek mi vtedy prebehovalo mysľou som okamžite zamietol s tým, že je to teraz nepodstatné a že to vôbec nepomôže. Len som tam sedel a mlčal.

Možno by sme mali urobiť to isté po vypočutí si dnešných pašií. Len jednoducho ticho sedieť a rozmýšľať nad tým, čo Pán Ježiš urobil. Ak si to človek skúsi predstaviť a vztiahne to na seba, ak si predstaví všetku hrôzu a bolesť a povie si, že to bolo kvôli mne a pre mňa, čo sa dá na to povedať? Aké slová by boli vhodné?

Uvažoval som nad tým, ako by sme to mali celé prežívať a prišlo mi um, že denno-denne počúvame v správach o rôznych autonehodách. Ako sa napríklad cíti šofér, ktorý zrazí autom človeka niekde na prechode pre chodcov a ten človek tam zomrie. Ako vystúpi z auta a vidí, čo spôsobil a vtedy sa dovalí ta ohromná ťažoba viny, výčitiek, otázok, prečo sa to stalo, a ako je to možné... Čo som to urobil? Čo som to vykonal? Myslím, si, že niečo také by sme dnes mali zažívať. Alebo aspoň raz v živote zažiť ten pocit viny a zodpovednosti za to, čo sa odohralo pred tými mnohými rokmi na Golgote.

Ale priznávam, neprežívam to tak. Rozum mi hovorí, že nesiem vinu za tú smrť. Viem, že moje hriechy sa na tom podieľali. Uvedomujem si, že aj moje viny pribili Ježiša na kríž. Ale tak vzťahovo s plnou zodpovednosťou to neprežívam. Ako je to pri vás, bratia a sestry? Skúste si to predstaviť s tým príkladom šoféra, ktorý vystúpi z auta a pozerá sa na človeka, ktorého svojou nepozornosťou usmrtil. Je to skoro to isté. Je to uvedomenie si zodpovednosti za smrť niekoho iného. Cítili ste už tak veľmi svoj podiel viny?

Je nám to akosi vzdialené. My vieme, že nám Ježišova smrť pomohla, že máme byť za čo vďační, ale je tam ten odstup. Nie je tam to hlboké prežívanie. Je to po toľkých rokoch také neosobné, také vzdialené. Chcel by som vám to, bratia a sestry, ešte raz priblížiť. A pomôžem si textom z dnešných pašií, kde bol citát z evanjelia Lukáša.

Text: L 23,33.39-43

Chcel by som dnes hovoriť o tých dvoch zločincoch, ktorí mali tú možnosť zomierať v tesnej blízkosti s Ježišom. Myslím, že sa im podobáme viac, ako si to chceme pripustiť.

Tá prvá vec, v ktorej sme im podobní je, že sme vinní. Nevieme celkom detaily, pre ktoré tam boli odsúdení oni dvaja. Vieme len to, že medzi nimi mal byť ešte tretí muž menom Barabáš, ktorý bol odsúdený pre vzburu a pre vraždu. Trest smrti ukrižovaním sa nedával za krádeže, či nejaké podvody. S najväčšou pravdepodobnosťou aj zvyšní dvaja tam boli kvôli zabitiu.

Tak ďaleko sme až nezašli, ale z pohľadu Boha sme väčší vinníci, ako z pohľadu ľudí. Pán Boh postavil pravidlá života podstatne prísnejšie, ako ich máme nastavené my ľudia. Len pár príkladov:

• Každý, kto sa hnevá na brata, prepadne súdu, a kto by bratovi povedal: Hlupák! - prepadne najvyššiemu súdu; kto by mu však povedal: Blázon! - prepadne ohnivému peklu.
• Každý, kto žiadostivo pozerá na ženu, už scudzoložil s ňou v srdci.
• Lebo keby niekto celý zákon zachoval, ale previnil by sa v jednom (prikázaní), previnil sa proti všetkým. Veď Ten, ktorý povedal: Nescudzoložíš! povedal aj: Nezabiješ! A keď aj nescudzoložíš, ale zabíjaš, prestúpil si zákon.

Môžeme teda skúsiť rozmýšľať nad tým, či sme niekedy porušili Boží zákon, čo i len v jednom prikázaní, ale všetci dobre vieme, kde dôjdeme. Všetci sme zhrešili a sme vinní. Najhoršie na tom je, že Pán Boh už na začiatku povedal, aký trest si zaslúžime za každý jeden hriech. Tým je naša smrť.

Tá druhá podoba s tými dvoma lotrami je v tom, že zomierame. Každý jeden deň sme bližšie k svojej smrti. Možno to nie je až také akútne, ako títo dvaja muži v Ježišovej blízkosti, ale sami viete, že čas je relatívny pojem. Viem, že to neznie dobre, keď poviem, že zomierame, ale reálne je to tak. Vy starší viac vidíte, že ten čas ide tak rýchlo, že si ani neuvedomujeme, ako starneme.

Aj v ďalšej veci sa tým dvom mužom podobáme. Chceme žiť. Chceme žiť za každú cenu. Nechceme zomrieť a snažíme sa preto niečo urobiť. Čokoľvek by pomohlo sme to schopní urobiť. No podobáme sa tým dvom aj v tom, že to nie je v našich rukách. My to nevieme veľmi ovplyvniť. Smrť môže prísť hocikedy a hocikde. Tak ako to bolo aj pri nich. Už to na nich nezáviselo. Jasne vedeli len to, že o pár hodín ten ich koniec príde.

Jeden z nich sa preto s výčitkou obracia na Ježiša a kričí na neho: Či nie si Ty Kristus? Zachráň seba i nás! Počujete v tých slovách tu túžbu žiť? Rob niečo, aby som nemusel zomrieť. Niekto by mohol povedať, že v tých slovách sa skrýva aj viera v Ježišovu moc. Len ten muž na to išiel zlým spôsobom. Bez ľútosti a pokánia, len s množstvom hnevu na všetkých okolo čaká, že mu ten cudzí človek vedľa bude pomáhať. Otázkou je: Prečo by mal? Aký by mal na to dôvod?

Ale tu už badať určitý rozdiel. Ten druhý muž chce tiež žiť, ale uvedomuje si, že si takúto smrť zaslúži. Pochopil, že jediný, na koho sa má hnevať, je on sám. Zrazu si uvedomí, že aj keď v živote urobil mnoho chýb, ešte niečo predsa len môže zmeniť, ale vie, že to už nebude tu a v tomto živote.

Tá podobnosť s jedným, či druhým mužom a nami tu stále je. Len tu v tomto bode sa delíme. Ak verí človek len v tento život a nič iné nemá, musí lipnúť len na ňom a musí oň v maximálnej miere zápasiť. A tak príchod konca musí byť desivý, pretože strácate to jediné, čo máte. Museli to byť pre tohto muža veľmi ťažké momenty. Zaujímavé je, že nebol schopný žiadnej ľútosti. Nedokázal sa pravdivo pozrieť na svoj život. Nebol schopný si priznať chyby, ktorých sa dopustil. Samo-spravodlivý človek, ktorému všetci ubližujú a všetci okolo sú na vine. Ešte aj ten Ježiš, ktorý sa vydáva za Mesiáša, nie je schopný nič poriadne urobiť.

Pán Ježiš na konci jeho života mlčí. Ako je to možné? Veď kričím, veď sa na neho obraciam, tak prečo nič nerobí? Takto beznádejne to vyzerá, keď Boh „nepočuje“. Zachráň seba i nás..., ale odpoveď neprichádza. Boh je ticho. Nikomu neprajem zažívať takéto momenty na konci života, lebo to musí byť niečo strašné.

Pán Ježiš tu nie je preto, aby nás zachraňoval pre tento život, aby sme sa tu mali dobre a užívali si, ale je tu pre ten život, ktorý nám prichystal.

Tento týždeň som zachytil jeden veľmi zvláštny moment z jedného filmu s názvom Boj za slobodu. Nevidel som ho celý. Bol to skutočný príbeh z americkej občianskej vojny. Hlavný hrdina pred útokom zo zákopov mal na starosti mladého chlapca. Toho smrteľne zranila guľka a tak ho zobral na ruky a bežal s ním do poľnej nemocnice. Celú cestu ho upokojoval, že bude dobre, len nech nezomiera. Ale v nemocnici mali mnoho ranených a lekár povedal, že prednosť majú dôstojníci, takže nebola žiadna šanca na pomoc. A tak ho na rukách odniesol niekoľko metrov od nemocnice pod veľký strom, položil ho na zem na trávu a pýtal sa ho: Veríš v Ježiša Krista? Veríš? A on s posledných síl odpovedal: Verím. A ten muž mu na to hovorí, tak ty nezomieraš, ty budeš žiť ďalej. Rozumieš, nezomieraš. A ten chlapec vydýchol.

Tak reálne a tak skutočné to bolo aj pri tom druhom mužovi. On však videl a uvedomoval si svoju vinu. A jeho prosby v ten deň nezneli do prázdna. Počul skutočné zasľúbenie a vyslobodenie. To je to požehnané prežívanie tých ťažkých smrteľných okamžikov.

A na koniec ešte jedna podobnosť medzi nami a týmito mužmi. A to je, že k Ježišovi máme všetci veľmi blízko. Je tu vždy a za každých okolností. Problém je skôr v tom, že sa s Ním nie každý vie rozprávať. Ak sa niekto chce baviť s Ježišom spôsobom, ako by rozkazoval v práci svojmu podriadenému, tak bude mať pocit, že Boh je mŕtvy. Ale ak máte odvahu pozrieť sa na svoj život reálne a uvedomujete si svoju situáciu a svoj stav, budete počuť aj Ježišov hlas.

Nie odsudzujúci, nie trestajúci ani nie vyčítajúci, ale plný potešenia a nádeje. Hovorím ti, dnes budeš so mnou v raji. Len ten, kto si uvedomí svoju vinu, môže počuť slová potešenia a nádeje.

AMEN