Nedeľa Deviatnik 2018
Kázňový text: Mt 8, 28-34
Máme dnes pred sebou jednu zvláštnu udalosť zo života Pána Ježiša. Keď ste veriaci človek, tak to, čo sme čítali vás nijako neprovokuje a nedráždi. Jednoducho veríme a akceptujeme, že Pán Ježiš mal moc nad démonmi, nad duchovnými mocnosťami tohto sveta. Ale viem si živo predstaviť, ako tento text vyznieva v ušiach niekoho, kto ku Kristovi ešte nemá nejako blízko. Reči o démonoch, ktorí prechádzajú z ľudí do stáda svíň, neznejú príliš racionálne. Pre dnešného človeka, ktorý všetko chápe a vysvetľuje rozumom to je úplná fantázia.
Preto si uvedomujem, že s týmto môže mať niekto problém. Ale aj takéto situácie, ktoré dopodrobna opísali evanjelisti, dokazujú existenciu duchovného sveta, ktorý tu paralelne s tým našim funguje a jeden ovplyvňuje druhý. Myslím, že svojou racionalitou sme sa trochu ochudobnili. Preto niektoré veci našich životov nechápeme. Ak vynecháme to duchovné, tak akoby sme sa pozerali na mincu len z jednej strany a tú druhú stranu tým pádom popierame.
Zoberte si príklad dvoch pacientov s rovnakou vážnou diagnózou. Po rovnakej liečbe sa jeden vylieči a druhý zomrie. Prečo? Veď rozum a ľudská logika hovoria, že dostali to isté, takže to malo mať rovnaký výsledok. Ale nie je to tak. Sú tu aj iné neviditeľné vplyvy, ktoré zasahujú do našich životov. Alebo iný príklad, keď lekári konštatujú, že nie je nádej a ten človek napriek tomu prežije a stane sa doslova zázrak a v inom prípade je všetko veľmi nádejné a zrazu sa veci skomplikujú a pacient, ktorý mal 96% šancu na prežitie, zomrie.
Život je zložitejší, ako sa na prvý pohľad zdá a sú veci, ktoré našim rozumom neobsiahneme.
Takže ako to vtedy pri tých dvoch mužoch bolo?
Začnime najprv z pohľadu tých dvoch mužov. Jednoznačne sa dostali do štádia, keď vo svojom živote už nemali kontrolu sami nad sebou. Bývali niekde v hroboch. Nepredstavte si prosím naše cintoríny, to by sa potom podobalo viac na nejaký vymyslený horor. V tej dobe sa pochovávalo do jaskýň, alebo hrobov vytesaných do skál, takže ľudia v takých miestach našli priestor, kde mali aspoň niečo nad hlavou. Títo dvaja muži žili úplne mimo civilizácie, správali sa podivne až agresívne a naháňali iným strach. Až sa cez tú oblasť nechodilo, lebo to bolo nebezpečné a ich reakcie boli nevyspytateľné. Boli to ľudia, ktorých opantalo zlo.
Spomeňte si na Kaina, ktorého Pán Boh upozorňoval na zlo a na hnev, ktorý číha pri jeho dverách. Božia rada pre Kaina bola, aby ho opanoval, ovládol, aby ho udržal pod kontrolou. Nepodarilo sa mu to. Tá nenávisť ho doslova pohltila a on ovládaný zlou mocou spáchal bratovraždu.
Chcem tým príkladom naznačiť, že takéto veci sa úplne bežne stávajú aj nám. Možno v menšom, ale hriech nás dokáže opantať a doviesť k veciam, ktoré neskôr ľutujeme. No v tom zle sa dá dôjsť aj do štádia, keď stratíte akékoľvek zábrany v tom zlom, keď už nedokážete byť kritický, keď človeka to zlo absolútne premôže.
Zoberte si napríklad prípady študentov, ktorí vtrhnú do svojej školy a bezhlavo začnú strieľať po učiteľoch a spolužiakoch. Donedávna to bolo väčšinou v Amerike, ale posledný prípad je z Ruska. Alebo prípady, keď muž zoberie zbraň a zastrelí ženu, deti a nakoniec namieri zbraň proti sebe. Má to dokonca totožný záver, sebazničenie. Viete, my to nenazveme posadnutie démonom, pretože by to znelo veľmi nábožensky, ale tá podobnosť je veľmi blízka. Ľudia, ktorých tak ovládne nenávisť a zlosť, že sa prestanú ovládať, sú akoby manipulovaní a ovládaní inou mocou.
Veľmi podobné znaky badať aj pri súčasnom terorizme. Sú to ľudia plní hnevu a nenávisti, ktorí stratili schopnosť rozlíšiť, čo je dobro a čo je zlo. A v tom zápale hnevu, možno pod vplyvom aj nejakých drog, ovládaní a manipulovaní k nenávisti, dokážu robiť veci, ktoré normálny človek nikdy neurobí.
Diabol je Pánom nenávisti a hnevu. Mám pocit, že dnešná spoločnosť je preto vo veľkom ohrození. Bol som minule na jednej návšteve a začali sme sa rozprávať o celkovej situácii. Najprv o Slovensku, o tom koľko nepoctivosti a nespravodlivosti tu je, potom sme prirodzene prešli na to ako je to vo svete. Preberali sme kandidátov na prezidentov v rôznych štátoch a ich voľby, až sme došli k tomu, že sa vlastne len permanentne sťažujeme a nadávame. A to ani nespomínam cirkev. Stačí trošku kritickejší pohľad a zrazu všetko dokážeme vidieť čierno. Uvedomil som si, že je to dobrá pôda na to, aby rástla v človeku nenávisť a hnev. Až sa človek môže v tom vlastnom hneve stratiť a urobí nejakú šialenú vec.
Posadnutie démonom má svoje príčiny. Pán Ježiš to raz vysvetľoval, že ak je dom nášho života prázdny, veľmi rýchlo sa tam vie nasťahovať diabol so svojimi démonmi. Či na inom mieste zase hovoril Ježiš: Nemôžete slúžiť dvom pánom, buď jedného budete milovať a druhého nenávidieť... Ak zatvára dnešný človek dvere svojho života pred Bohom, je len otázkou času, kedy sa mu tam nasťahuje diabol so svojimi kumpánmi. Taký človek sa môže prejavovať len ako konfliktný, vždy podráždený, nepriateľsky, zákerný, alebo sa môže prejaviť ako extrémista plný zloby a nenávisti voči všetkým.
Ten text hovorí, že tým dvom už nebolo pomoci. Ľudia im pomôcť nevedeli, skôr sa im vyhýbali a sami si pomôcť už nedokázali. To bola pre nich bezvýchodisková situácia. V podstate sa ich identita, ľudská identita, ani neprejavila. Keď sa na tej ceste ukázal Ježiš, oni dvaja boli zúriví, ale prehovoril iba ten démon v nich. Prišiel si sem, aby si nás predčasne mučil?
Myslím si, že v životoch ľudí je veľa takýchto situácií, keď iní ľudia pomôcť nedokážu a nevedia. Sú situácie, keď nie je v našej moci pomôcť, a vtedy ostáva už iba jedno. Modliť sa, aby do toho svojou mocou zasiahol Boh.
Nakoniec Pán Ježiš zmenil údel týchto dvoch mužov. Bez toho, aby za nich niekto prosil a orodoval a aj bez toho, aby o svoju záchranu prosili oni sami.
Ale celá tá situácia pri Gadare má aj inú stranu. Zo strany obyvateľov mesta to vyzeralo úplne inak. Oni sa naučili žiť s tým, že blízko ich mesta z jednej strany, kde sa chodilo k hrobom, sa už nechodí. Bývajú tam dvaja blázniví ľudia, ktorí sú nevypočítateľní a tak radšej toto miesto treba obísť. Po čase si na to zvykli a tomuto miestu sa vyhýbali. Už nikto neriešil pomoc pre tých dvoch. Boli evidovaní ako hrozba a tým pádom bola táto vec vyriešená.
Toto je veľmi nebezpečná vec. Zvykli sme si takto na bezdomovcov po mestách, zvykli sme si takto na utečencov, ktorí putujú Európou, zvykli sme si na rôzne prírodné katastrofy, ktoré pripravujú ľudí o strechu nad hlavou, zvykli sme si na hlad a chudobu, ktorú sledujeme v televízií, ktorá je na mnohých miestach sveta, zvykli sme si aj na biedu a chudobu v našej blízkosti. Dokážeme sa na to pozerať bez toho, aby nás trápilo svedomie, aby sme mali čo i len maličké pocity viny z toho, že s tým nič nerobíme a nesnažíme sa im pomôcť. Je to presne tak ako si obyvatelia Gadaru zvykli na dvoch bláznivých ľudí, žijúcich blízko ich mesta. No celé mesto sa „zošokovalo“ nad tým, že stádo svíň skočilo do mora. Aká ohromná škoda vznikla jednému podnikateľovi? To je tragédia!
To, že dvaja ľudia môžu žiť vďaka tomu normálne, to nič neznamená, ale tá finančná strata, to je niečo neskutočné. Tomu sa hovorí mať pomýlené priority. Aj to je obraz doby, v ktorej žijeme. Finančná ujma nás mrzí viac ako životy ľudí.
Nehovoriac už ani o tom, ako obyvatelia Gadaru vyšli za mesto k Ježišovi a prosili ho, aby odtiaľ odišiel. Je zvláštne, že podľa mňa po dobrom a úžasnom čine, po zázraku, posielajú Ježiša preč. Ale už sa tomu nečudujem. Vyzerá to zvláštne, ale nie je to až také nepochopiteľné.
Vnímam, že mnoho ľudí zažije v živote dotyk Pána Ježiša Krista, zažijú aj jeho moc, alebo aj priam zázrak, ale napriek tomu radšej povedia Bohu NIE. Mne sa dobre žije takto, kde je to všetko pochopiteľné, jednoduché a jasné. Nechcem do života nič duchovné, čomu by som nerozumel, a čo by bolo teda nad moje chápanie. Nechcem nič meniť. Je pohodlné, žiť tak, ako som žil doteraz. Takže Ježiši, choď radšej preč! Koľko ľudí dnes na Kristov zásah do života reaguje práve takto?
AMEN
Piesne: 374; 316; 347; 358; A 62; 654
Texty: Jer 9,22-23; 1K 9,24-27; Mt 20,1-16; Ž 31,20-25
