• 1

  • 2

  • 3

  • 4


Copyright © 2018 - Cirkevný zbor ECAV v Obišovciach

Zjavenie Krista Pána 2018

Kázňový text:  2M 32, 7-13

Už dlhší čas mám v pamäti rozhovor s matkou jedného syna, ktorý je notorický alkoholik. Jednoducho realita je taká, že každý deň prichádza domov opitý, nie je schopný nič doma urobiť, nedokáže ušetriť žiadne peniaze pre domácnosť, je nezamestnaný, je v podstate už niekoľko rokov na obtiaž svojej rodine.

Nepomáha dohováranie, nepomáha prísna reč ani krik. Ten človek je zlomený, prepitý a vplyvom alkoholu už aj rozumovo postihnutý. Neprijíma pomoc od druhých, nechce sa liečiť, nie je schopný zmeniť stav, v ktorom sa nachádza. Ale jeho mama má pre neho stále pochopenie. Mrzí ju to, bolí, hnevá sa na neho, vyčíta mu to ako žije, ale stále spomína aj tých, ktorí mu do takéhoto stavu pomohli, či niekedy dávno urobili niečo, čo ho do takéhoto stavu prinieslo.

Myslím, že väčšina nezaujatých ľudí by povedala: Len schytiť a tĺcť a biť hlava nehlava. Nemali by ste s ním žiadne zľutovanie, nemali by ste pochopenie pre žiadne poľahčujúce okolnosti, boli by ste na neho prísni a tvrdí. Ľudia bežne pri vnímaní toľkého zla, nedokážu vidieť ani kúsok toho pozitívneho a dobrého, čo sa občas aj takému človeku podarí urobiť.

Dôvod, prečo to jeho mama vníma aj po toľkých rokoch inak, aj keď si poriadne vytrpela, je ten, že je to stále jej syn a napriek všetkému ho má rada. Dokáže mu odpustiť ďalšie a ďalšie vyčíňanie a ak urobí hoci len drobnú pozitívnu vec, dokáže sa z nej tešiť, akoby tie zlé veci pred tým nikdy neboli.

Veľmi podobnú situáciu opisuje náš dnešný kázňový text. Stále opakujúce sa zlyhanie Izraelského národa. Nemá to konca. Ten národ zažije podivné vyslobodenie z Egypta v podobe desiatich rán, potom rozostúpenie mora a smrť Egypťanov a pri prvej možnej príležitosti zlyháva na celej čiare. Nejde tu o drobnosť, o nejaké chvíľkové zaváhanie. Kým stihol Mojžiš vyjsť na horu Sinaj a doniesť v rukách dosky zákona, Izraelci sa stihli vyskladať na zlaté teľa, odliať si ho a urobiť poriadnu párty pod holým nebom na oslavu nového boha. Nie je to šialené?

Čo to bolo s týmito ľuďmi? To boli tak hlúpi? Žiadna z tých veľkých vecí, z tých zázrakov nič neznamenala?

Keď som nad tým rozmýšľal, uvedomil som si, že neboli hlúpi. Boli presne takí, ako sme my. Mali mnoho otázok, ale chýbali im odpovede. Vedeli, že je tu nejaký Boh, ktorý nás vedie púšťou, je veľmi mocný a dokáže neskutočné veci. Akoby nič pre neho nebol problém. Ale kde vlastne je? Ako to celé s Ním funguje? Ako s ním máme komunikovať? Čo má pre nás prichystané ďalej? Tí ľudia vtedy mali podobné otázky, aké si občas dávame aj my.

Boli cez 400 rokov v Egyptskom otroctve, zomierali a trpeli, prečo sa ten čudný Boh ozval až teraz? Prečo nezasiahol skôr? Boli tam rodiny, ktoré rozhodnutiami faraóna prišli o svojich synov, svoje deti. Prečo sa na to ten Boh len tak pozeral a nezasiahol skôr? Prečo ten Boh komunikuje iba s Mojžišom? Prečo sa k nemu nemôžeme priblížiť my? Keď sa Mojžiš vybral na horu Sinaj, prísne zakázal, aby ktokoľvek sa k hore čo i len priblížil. V čom je Mojžiš iný ako my? Množstvo otázok a žiadne odpovede.

Uvedomujem si, že tieto veci sa v tomto svete veľmi nezmenili. Vnímať Boha musíme stále srdcom. Niektoré veci jednoducho vysvetliť nevieme. Buď tomu človek verí, alebo nie.

Je tu dnes medzi nami Pán Boh? Niekto z nás by možno povedal: Áno, jednoznačne. Ja ho tu cítim a vnímam. A niekto by asi na to zareagoval, že on také veci nevie vycítiť. Že jednoducho Božiu prítomnosť nevie takto prežívať. Môžem sa tu ako farár roztrhať, aby som vás presvedčil, že tu medzi nami Boh je, ale nemusíte tomu veriť a jednoducho toto moje svedectvo neprijmete.

Určite ste počuli svedectvá ľudí, ktorí rozprávali o tom, ako prežili Božiu blízkosť v takých a takých momentoch. Ale vy ste niečo tak intenzívne nezažili. Je to vec viery, alebo len nejaké emocionálne vnímanie?

Faktom ostáva, že Izraelcov veľmi ovplyvnilo to, že boli otrokmi v krajine, kde bohovia boli jasne viditeľní. Egyptský boh slnka Ra, Nechbet, Sachmet alebo aj samotný faraón bol považovaný za bohov. Boli viditeľní, mali svoje podoby, ktoré sa maľovali na rôznych chrámoch a posvätných miestach. Miesto, kde bola podobizeň boha bolo viac duchovné. Ten obraz, či socha ich viac sprítomňovali. Ale Izraelci žiadnu podobu svojho Boha nemali. Pán neba i zeme, Stvoriteľ sveta od Abraháma nemal žiadnu podobu, nezobrazoval sa na stenách, nevyrábali sa jeho sochy. Bol príliš tajomný.

No a vtedy, keď Mojžiš odišiel na horu Sinaj a dlho neprichádzal, bolo treba udržať národ pohromade, aby nevypukla panika. Možno niektorí už počítali s tým, že sa Mojžiš už nevráti, predsa už mal svoje roky. A tak Áron ako najvyšší kňaz zariadil, aby boha bolo vidieť. Boh je zrazu uprostred nás. Poďte sa presvedčiť, poďte sa pozrieť, toto je on a je medzi nami v našom tábore.

Je vôbec možné, že toto tým ľuďom zrazu stačilo? Boh, ktorý je z ich vlastného zlata a vyzerá ako nejaký býk. A oni sa tešili, poskakovali okolo a oslavovali, pretože boh je tu. Je jednoduchšie mať hmotného boha, je poslušnejší, neodvráva, nehovorí do všetkého, nenariaďuje, nevyžaduje, len pekne krásne mlčí. A ešte jedna výhoda. Je na jednom mieste, to znamená, že nevidí všade. Tam niekde na okraji tábora môžete robiť, čo chcete, pretože je to ďaleko a túto oblasť akosi nemá pod palcom.

Nemôžem si pomôcť, ale ja túto paralelu s Izraelským národom vnímam dodnes. V strede dediny stojí kostol a tu sa nenadáva, nehreší, nepreklína, tu sa správa slušne, tu si dávame pozor na to, čo povieme, ako sa vyjadrujeme, kontrolujeme sa, aby nám nevykĺzlo niečo, čo sa nepatrí. Ale keď vyjdeme odtiaľ, uvoľníme sa a dovolíme si už čokoľvek. Toto je naše zviditeľnenie Boha a v tom sa veľmi podobáme Izraelcom.

Taký by mal byť Boh podľa našich predstáv. Ale on nie je taký. Keď konečne dorazil Mojžiš s prikázaniami ukázalo sa, ako sa tie predstavy odlišovali od pravého obrazu Boha. Myslím, že si musíme dávať pozor na rôzne pomôcky, ktoré nám približujú Boha. Môže to byť aj sakrálne umenie, môže byť veľmi vzácne a hodnotné, ale aj tak je to všetko len nepresné zobrazenie reality.

My sa snažíme niekde Pána Boha zaškatuľkovať, zavrieť, určiť mu hranice jeho pôsobenia. A do toho prichádza Boh a hovorí, že si nemôžeš urobiť podobu Boha do nejakej sochy, či na nejaký obraz. Nezavrieš ho tam. Nevystihneš ho, ďaleko presahuje tvoje predstavy i schopnosti.

Pán Boh dal cez Mojžiša Izraelskému národu prikázania a hneď v tom druhom bolo napísané: Neurobíš si vyrezávanú modlu ani podobu ničoho, čo je na nebi hore, čo je na zemi dolu, alebo čo je vo vode pod zemou! Nebudeš sa im klaňať ani im slúžiť, lebo ja som Hospodin, tvoj Boh...

Ak chceš vnímať Boha, ak ho chceš hľadať, musíš to urobiť inak. Nebude to hmatom a zrakom. Takto ho nevystihneš a nepochopíš. Boha vnímame vierou. Občas je to čiste rozumové, pretože sme uverili jeho slovám a berieme ich ako pravdivé a akceptujeme ich. Niet čo špekulovať. Inokedy do toho celého dávame city a vnímame rôzne okamžiky a chvíle, ako Božie zásahy v našom živote. Boha nepotrebujeme vidieť, aby sme sa naň mohli spoliehať a Boha sa nepotrebujeme držať, aby sme mu mohli dôverovať.

Keď som v úvode rozprával o materinskej láske, ktorá aj po rokoch krívd a ubližovania dokáže syna stále vnímať s láskou, napadla mi pri tom ešte jedna paralela. Akoby nám Pán Boh rozumel a chcel nám v tej našej viere pomôcť. Zjednodušil nám to. Ak je nám jednoduchšie dôverovať Bohu, keď ho vidíme, tak sa pre nás Boh zviditeľnil. Boh sa stal človekom, z mäsa a kostí, keď na seba zobral podobu človeka. Máme to. Môžeme si urobiť podobu jeho jediného syna.

Takže máme okolo seba mnoho obrazov, na ktorých je znázornený Pán Ježiš Kristus. Množstvo krížov s Ježišovým vyobrazením. Samozrejme, že nevieme, ako v skutočnosti Ježiš vyzeral. Ale sú ľudia, ktorí toto potrebujú pre svoju vieru. Potrebujú vidieť vyobrazeného Ježiša, aby sa dokázali úprimne modliť, alebo potrebujú držať v ruke kríž, lebo iba tak majú pocit Božej blízkosti, alebo musia prísť do kostola, aby mali istotu, že ich Boh počuje.

Neviem, či to mám odsudzovať, alebo mať pre to pochopenie. Stále však platia slova prikázania, že sa nemáme modliť k obrazu, ani k nejakej soche. Toto nie je Boh. Nakoniec k určitej duchovnej zrelosti patrí, že už nepotrebujete pomôcky, lebo Pána Boha dokážete vnímať vierou a svojim duchovným zrakom. A viete aj vycítiť jeho blízkosť.

To je to, čo počas putovania púšťou dokázal Mojžiš, ale Izraelci toto svojim duchovným zrakom nedokázali vidieť.

AMEN

Piesne:  592; 77; 49; 55; A 15; 654

Texty:  Iz 60,1-6; Ef 2,11-18; Mt 2,1-12; Ž 72,1-3.10-13.19

 

config
f m

Podcast - kázne

Podcast kanál

Kalendár udalostí

máj 2018
Po Ut St Št Pi So Ne
30 1 2 3 4 5 6
7 8 9 10 11 12 13
14 15 16 17 18 19 20
21 22 23 24 25 26 27
28 29 30 31 1 2 3

Nasledujúce udalosti

utorok - 22. máj 2018 11:50 Kysak
Náboženstvo 1. - 4. ročník
utorok - 22. máj 2018 13:10 Ličartovce
Náboženstvo 1. - 4. ročník
utorok - 22. máj 2018 14:00 Kysak
Náboženstvo 5. - 6. ročník
utorok - 22. máj 2018 18:00 Obišovce
Biblická hodina
utorok - 22. máj 2018 19:00 Kysak
Biblická hodina