16. po Sv. Trojici 2017
Kázňový text:
Milí bratia a sestry, máme dnes pamiatku posvätenia tohto chrámu a ja som si dnes pre vás pripravil niečo, čo možno nenazvete kázňou. Bude to púť, na ktorú sa vydáme naprieč ľudskou históriou. Vydáme sa na cestu hľadania Boha. Vyberieme sa na púť, ktorá by nám mala ukázať, ako sa dostať k Bohu najbližšie ako sa len dá.
V histórii ľudstva bolo mnoho pokusov a snáh priblížiť sa Bohu. Ľudia to skúšali na rôznych miestach ako pútnici, vzdali sa majetku a bohatstva, zavreli sa do kláštorov v domnienke, že takto Mu budú čo najbližšie, alebo len vyhľadávali samotu kvôli tomu, aby mohli vnímať Boží hlas.
Občas rozmýšľam, či sú na našej planéte miesta, kde je Božia prítomnosť evidentnejšia ako kdekoľvek inde? Je treba ísť do Svätej zeme na miesta ako je Golgota, či Ježišov hrob, alebo k múru nárekov, či radšej na vrch Sinaj, kde dal Boh Mojžišovi prikázania? Alebo je to jedno a je dôležité iba, aby sa človek tak nejako nastavil na vnímanie Božej blízkosti a na mieste ani tak nezáleží? Aj dnes ste prišli do kostola, je to preto, že tu cítite Pána Boha viac ako vo svojej obývačke?
Ako teda ďaleko máme k Bohu? A kde sme mu najbližšie? Je nejaké miesto, kde je bližšie človek k Bohu a Boh k človeku?
Prvým takým miestom podľa Biblie bola záhrada Éden. Adam a Eva nemuseli nikam za Pánom Bohom chodiť, lebo On na toto miesto prichádzal za podvečerného vánku. (1M 3,8-9) Bolo to skutočne miesto, kde bol človek Bohu veľmi blízko. Ale pre hriech sme o toto miesto prišli. Kain a Ábel kvôli bližšiemu kontaktu s Bohom stavali oltáre. Miesto akoby nebolo dôležité. Pán Boh ich počul a vnímal, komunikoval a odpovedal.
Potom prišiel Noach a potopa. Koráb pristal na vrchu Ararat, a keď zachránení vystúpili z lode, Noach ako prvú vec postavil oltár a na tom mieste obetoval Bohu obe vďaky. A Boh bol tam, bol veľmi blízko. (1M 8,20-21)
Babylonská veža prejavom veľkej túžby po Bohu nebola. Mala skôr ukázať, akí sú ľudia šikovní a čo dokážu. Jej vrchol mal siahať po nebesá v domnienke, že sa mu vyrovnajú, ale dopadlo to celé inak. (1M 11,4-7)
Akoby sa odvtedy Pán Boh človeku vzdialil. Keď prišla doba patriarchov a Abrahámova skúška viery, bolo to zrazu zložitejšie. Pán Boh hovorí o konkrétnej krajine, kde má Abrahám so synom ísť, aj o konkrétnom vrchu, na ktorom má priniesť syna ako spaľovanú obeť. (1M 22,1-2) Už to vôbec nebolo blízko. Abrahám do krajiny Mória prišiel na tretí deň a až odtiaľ uvidel vrch, kde túto obeť Hospodinovi mal priniesť. (1M 22,4-5) Prečo tak ďaleko? Čím bol ten vrch výnimočnejší ako ktorékoľvek iné miesto? A prečo vrch a nie rovina, či dolina? Máme tomu rozumieť tak, že na kopci máme k Bohu bližšie?
Keď Abrahámov vnuk Jákob utekal pred svojím bratom k Lábanovi, došiel na posvätné miesto. Neuvedomoval si to, len sa uložil a chcel tam prespať. Zažil zvláštny sen, v ktorom videl rebrík a zostupujúcich a vystupujúcich anjelov, a počul zasľúbenie, že Boh bude s ním a bude ho sprevádzať. (1M 28,16-19) Zaujímavé! Sú na zemi miesta, kde je Boh bližšie. Jákob zažil Božiu blízkosť ešte aj na inom mieste pri potoku Jábok tesne pred tým, než sa mal zmieriť so svojím bratom. Celú noc tam zápasil s nejakým mužom a nechcel ho pustiť, kým by nedostal požehnanie. (1M 32,28-31) Ako to teda je? Súvisí Božia blízkosť s konkrétnym miestom alebo to závisí od životnej situácie človeka? Od rozpoloženia, v ktorom sa nachádza?
Mojžišovo stretnutie s Bohom sa odohralo na Božom vrchu Chóreb. Otázkou je, či sa stal Božím vrchom preto, že sa tam k nemu Boh prihovoril, alebo ten vrch bol ako Boží známy oveľa skôr? (2M 3,1-2) Na tom istom vrchu prebral Mojžiš z Božích rúk dosky zákona. Podľa odborníkov je Chóreb a Sinaj totožné miesto. Keď si však pozriete mapu putovania Izraelcov, bola to kvôli tomuto miestu riadna okľuka. (2M 19,17-18) Znova to bol vrch – prázdny a pustý. Človek má na takýchto miestach rešpekt, uvedomuje si svoju malosť, nemohúcnosť, bezmocnosť. Možno práve to je ten správny postoj ľudského srdca. Kto som? Čo je človek, že naň pamätáš? A čo syn človečí, že sa ho ujímaš? (Ž 8,5)
A spomeniem ešte kráľa Dávida, ktorý preniesol truhlu Hospodinovu do Jeruzalema a našiel pre ňu miesto na Sione. Šalamún pri posviacke postaveného prvého chrámu preniesol truhlu zmluvy zo Sionu do novovybudovaného domu Hospodinovho. (1Kr 8,1) Niektorí historici miesto Šalamúnovho chrámu stotožňujú s vrchom Mórija, na ktorom mal Abrahám obetovať svojho syna. Miesto bolo vybrané. Malo spojitosť s tak vážnym miestom histórie, kde sa ukázala ohromná viera a oddanosť Bohu. Chrám však bol zničený v roku 70 Rimanmi a odvtedy ho už nikto nanovo nepostavil. Tak či onak, dnes by mohol kľudne stáť v Jeruzaleme nový židovský chrám. Už niekoľkokrát prenikli na verejnosť správy o tom, že peniaze na túto stavbu sú k dispozícii. Problémom je miesto, pretože na mieste pôvodného chrámu stojí dnes mešita - Skalný dóm. A tú kvôli pokoju a mieru v tejto oblasti nie je možné zbúrať. Nemohol by židovský chrám stáť niekde inde? Nebol by Pán Boh tam prítomný tak, ako vtedy pri posviacke Šalamúnovho chrámu? (1Kr 8,10-13) Je skutočne Pán Boh viazaný na konkrétne miesta na zemi? Stáť na týchto miestach znamená byť Pánu Bohu bližšie ako kdekoľvek inde?
A ako je to tu s týmto miestom? Je niečím špecifické? Vyberali naši predkovia tento kopec pre nejakú zvláštnu udalosť? Alebo chceli, aby kostol v Obišovciach stál uprostred dediny, čo by zviditeľňovalo, že uprostred ich každodenného života je Pán Boh prítomný? Možno iba tu bol voľný pozemok a mohli si dovoliť kúpiť iba tento? Vieme len to, že v roku 1785 odišla z Obišoviec na cisársky dvor do Viedne žiadosť o súhlas na postavenie nového kostola. Po schválení žiadosti sa začalo so stavbou kostola, ktorý nemal vežu, iba malú vežičku. Stavbu začali v roku 1787 a o dva roky nato, v roku 1789, bol dokončený. Je tu na tomto kopčeku miesto, z ktorého je Pánu Bohu bližšie k nám ľuďom?
Pamätám si, ako sme mávali na Gemeri pohreby v kostoloch, ale vždy sa našli niektorí ľudia, ktorí kvôli svojmu presvedčeniu do kostola nevstúpili. Stáli vonku, ale dnu nikdy nevošli. Naši ľudia s humorom vždy poznamenali: Boja sa, že na nich spadne veža.
Tak ako to teda je? Zmenilo sa niečo od dôb Starej zmluvy? Keď som tak prechádzal týmito udalosťami, ktorých je v Starej Zmluve podstatne viacej, uvedomil som si, že tam je Pán Boh nesmierne veľký a je príliš ďaleko. Ľudia za ním museli ísť, museli ho hľadať.
Z Jeruzalemského chrámu sa stalo pútnické miesto a Židia pochopili, a tak to aj vysvetľovali, že toto je miesto, kde je Pán Boh najbližšie ako sa len dá. Tu sa s ním najlepšie komunikuje, tu najviac počúva, tu je najbližšie. Tu je chrám, ktorý Šalamún staval doslova ako „dom pre Hospodina“. Najsvätejšie miesto židovstva.
Ale v dobe Novej zmluvy, v dobe príchodu Božieho kráľovstva, ktoré prišlo s príchodom Krista na túto zem, sa všetko začalo meniť. Pán Ježiš to svojim súčasníkom hovoril viackrát. Hovorím vám: Tu je niečo, čo je väčšie ako chrám. (Mt 12,1-7) Ale čo to je? Je to nejaké miesto, kde sa prepojilo nebo so zemou? Je niekde inde ako v Jeruzaleme? Alebo to už nie je chrám?
Odpoveď: To miesto, kde je Pán Boh na dotyk blízko tejto zeme, je stále chrám. Viete, kde je? Ktorý to je? Kde stojí? Kde treba ísť, aby ste boli Bohu najbližšie? Pomôžeme si jednou piesňou.
ES: 261 1. verš: Cirkev je chrám najvyššieho...
Myslím si, že stále platí, že Boh je nesmierne veľký, ale prišiel k nám. To je posolstvo Novej zmluvy. Či neviete, že ste chrám Boží a Duch Boží prebýva vo vás? (1K 3,16) Chrám je stále miestom, kde je Pán Boh bližšie človeku ako kdekoľvek inde. Stále je to chrám. To mohli a mali pochopiť aj Židia, ale slovo „chrám“ sa už nevzťahuje na konkrétnu budovu, na konkrétne miesto, ale na konkrétnych ľudí, ktorí sa stretnú kvôli Bohu. To je to miesto, kde sa nebo spája so zemou. Kde je Boh blízko pri človeku, kde sa s ním rozpráva, a kde ho počuje lepšie ako kdekoľvek inde. A my sme predsa chrám Boha živého, ako povedal Boh: Prebývať budem v nich a prechádzať sa, a budem im Bohom, a oni mi budú ľudom. (2K 6,16)
Neprehliadnite, bratia a sestry, to množné číslo, v ktorom tu apoštol Pavol hovorí. Chrám si nevytvorím ja tam, kde sa mi zachce, a ani vy sami tam, kde by sa to páčilo vám. Chrám Boží sa vytvára tam, kde sa stretnú veriaci ľudia.
A tak teda nie ste už cudzinci ani prišelci; ale ste spoluobčania svätých a domáci Boží, vybudovaní na základe apoštolov a prorokov, pričom uholným kameňom je sám Ježiš Kristus, na ktorom každé stavanie, (príslušne) pospájané, rastie v chrám svätý v Pánovi a na ktorom aj vy budete v Duchu spolu zbudovaní v príbytok Boží. (Ef 2,19-22)
Tento náš kostol je teda veľmi dôležité miesto. Nie preto, že jeho GPS súradnice by boli niečím zvláštne, ani nie preto, že sa tu v minulosti stala nejaká nevysvetliteľná udalosť, ani nie preto, že sa tu dejú nejaké zázraky.
Je dôležitý preto, že keď sa tu my spolu stretneme kvôli Pánu Bohu, kvôli jeho slovu, tak sa tu spojí nebo so zemou a Pán Boh je tu bližšie každému jednému z nás ako kdekoľvek inde.
Myslím si, že práve preto sa tu oplatí prísť. Nikde extra ďaleko chodiť nemusíme.
AMEN
Piesne: 209; 238; 237; (261, 1.v.) 265; A 73; 263
Texty: Iz 2,1-5; 2K 6,16-18; J 4,21-24; Ž 84,2-5
