Nedeľa po Vstúpení 2017
Kázňový text: Gal 3, 1-9
Otvorením listu Galatským kresťanom sa dostávame do ťažkého boja prvej cirkvi. Aj my v našej zažívame práve toto obdobie ťažké chvíle a veľakrát uvažujem nad tým, že by niečo také v cirkvi nemalo byť.
Myslím, že aj vy rozmýšľate podobne. Toto predsa cirkvi Kristovej škodí. Ale keď sa začítate do listu apoštola Pavla Galatským, ocitnete sa vo veľmi podobnej situácii. Cirkev musí zápasiť o svoju čistotu.
A uvedomil som si pritom ešte jednu nepríjemnú vec. Že tí, ktorým skutočne ide o pravdu a čistotu v cirkvi, nemusia skončiť na konci ako víťazi. Môžu byť nakoniec pošpinení, pošliapaní, znevážení, osočovaní a ohováraní. A vôbec sa im nemusí dostať nakoniec nejakej satisfakcie, nejakého ocenenia.
Skúste sa vžiť do pozície apoštola Pavla, ktorý zbory v Galácii navštívil na svojej tretej misijnej ceste, ktorú začal asi v roku 52. Na mnohých tých miestach bol prvým misionárom a mnohé z tých cirkevných zborov v tej oblasti založil. Po jeho odchode, zosilnel vplyv židokresťanov a tí začali zdôrazňovať skutky, obriezku, židovské predpisy. Tým samozrejme spochybnili celé Pavlovo učenie a on sám z toho vyšiel ako ten, ktorý klame a zavádza.
Pavol teda reaguje listom, aby upozornil galatských kresťanov, že sa odklonili od pravdy a nedáva si servítku pred ústa. Nie preto, že by to urážalo a ponížilo jeho a jeho osobu. Jemu vôbec nešlo o to, že ho nikto nemôže kritizovať, a že musí byť v každom zbore považovaný za toho najdôležitejšieho. Sám o sebe píše, že je najmenší z apoštolov, ani nie hoden nazývať sa apoštolom. Takže nejde o jeho osobu, ale o pravdu, ktorá je veľmi dôležitá pre spasenie. Píše: Len to by som chcel zvedieť od vás, či ste zo skutkov zákona prijali Ducha, a či zo zvestovania viery? Sú to vážne vieroučné veci. Sme spasení z milosti pre zásluhy Ježiša Krista, alebo sme spasení preto, že robíme skutky podľa zákona a sme obrezaní a zachovávame čistotu podľa zákona?
Pre apoštola Pavla to boli základné veci. Pomýliť sa v tom znamenalo stratiť spásu. Tu zapochybovať, znamená vzdať sa Krista a vybrať si cestu zákona, ktorá nebola schodná už roky, ani pre samotných Židov. Je to boj úprimnej viery a záslužných skutkov zákona. A apoštol Pavel ako zbožný Žid to vedel veľmi dobre, pretože viac ako pol svojho života prežil ako človek, ktorý sa pokúsil dosiahnuť spásu skrze zákon. A neboli to len skutky z nejakej základnej nutnosti, čo sa v zákone vyžadovali. Pavel bol horlivý zákonník. Robil veci nad rámec základných povinností. Chytať kresťanov a privádzať ich v putách do Jeruzalema, to je skutočne niečo navyše. Bol ako zákonník veľmi iniciatívny. Ale naplnenie mu to neprinieslo. Takže sa nečudujem, že bol podráždený, keď sa dozvedel, že v zboroch v Galácii sa kresťania vybrali smerom dobrých skutkov a záslužníctva. Táto cesta predsa k spáse nevedie, on si ju predsa vyskúšal.
Keď čítate slová listu Galatským, tak hneď vycítite, že to bola veľmi vážna vec. Nedá sa prehliadnuť Pavlov slovník. Muž, ktorý je vo svojich listoch veľmi rozumný, slušný, mnoho vysvetľujúci sa zrazu nechá uniesť k vyjadreniam typu: Ó, nerozumní Galatskí! Kto vás omámil, [aby ste neboli povoľní pravde]? ... ste takí nerozumní? Začali ste duchom, a teraz končíte telom? Toto nie je bežný slovník apoštola Pavla. A ešte si predstavte, že tento list koloval po mnohých kresťanských zboroch. Takže povesť kresťanov v Galácii bola poriadne pošramotená.
Musím sa priznať, že mi to v dnešnej dobe pripadá už trochu vzdialené. Akoby tento problém Kristova cirkev vo svojom vnútri vyriešila. Ale nie je to pravda. Ten boj nie je vyhraný dodnes. Možno trochu v inej farbe a v iných odtieňoch sa vyskytol v dobe reformácie, keď skutky a odpustky mali väčšiu váhu ako Kristovo dielo vykúpenia a jeho milosť. A ak si myslíte, že to reformácia konečne raz a navždy vyriešila, tak ste, bratia a sestry, na veľkom omyle. Farby sa menia, odtiene sú iné, ale problém sa opakuje už stáročia.
Povieme si reformačnú zásadu, že spasení sme z milosti a k tomu pridáme všetko to, čo robíme pre svoj duchovný život. Niekedy to robíme aj podvedome.
Nie je to také jednoduché prijať to a akceptovať. Z pohľadu človeka je to trochu neférové. To spasení sme z milosti nás všetkých stavia na jednu čiaru. A naša ľudská logika hovorí, že nie sme predsa všetci rovnakí. Veď niektorí predsa robíme niečo viac ako ostatní!
Myslím, že všetci poznáme podobenstvo o márnotratnom synovi. A všetci aj dobre vieme, ako to skončilo, keď sa mladší syn vrátil domov s prázdnymi rukami a bez majetku. Jediný, ktorý pre návrat tohto syna nemal pochopenie, bol jeho vlastný brat. A mal na to aj veľmi pádne dôvody: Otec, ja ti verne slúžim celý život, nerobím si žiadne nároky, nemíňam majetok a tento tvoj syn premrhal všetko, čo sa dalo. A ty si ho znova urobil svojim synom?
Nechápal, ako ho otec mohol znova prijať za syna. Za takého syna ako je on. Neboli predsa rovnakí, veď on bol celý život poslušný. Otec ich v ten deň znova postavil na jednu čiaru. Ty si môj syn, aj keď si prehajdákal všetko, čo som ti dal, a urobil si mi hanbu. A aj ty si môj syn, ktorý si ma celý život poslúchal a bol si pri mne. A robil si vždy to, čo som ti prikázal.
Je to v poriadku, bratia a sestry? Viem, že podľa našich pravidiel a nášho vnímania spravodlivosti, nie je to OK. Ale toto je princíp spasenia z milosti.
Keby tu dnes prišiel človek, ktorý by uveril v Boha práve dnes, tak stojí na tej istej línii ako my všetci, čo sa týka spasenia. Jemu ho Boh daroval z milosti a aj my ho máme z milosti. A tie roky, čo chodíme do chrámu, čo sa modlíme, tie hodiny odsedené v týchto laviciach na tejto zásade nič nemenia. Pred Pánom Bohom skutočne všetci stojíme na jednej čiare. To je aj reformačná zásada: ...jedine milosť...
Myslíte si, že ju chápeme v cirkvi? Že sa jej aj prakticky držíme? Keď si občas otvorím Evanjelický posol vidím, že nestojíme všetci na tej istej čiare. Máme lepších evanjelikov, máme ľudí, ktorí robia viac pre cirkev, dokonca podľa najnovších materiálov bude môcť za biskupa kandidovať len človek, ktorý má luteránsky pôvod, čiže musí byť lepší ako ktokoľvek iný.
Dnes by som mohol povedať, že pri reformácii sme začali duchom a teraz končíme telom. Znova je to o lepších, o zbožnejších, o luteránskejších... Milosť je raz milosť a nemôžete k nej nič pridať, čo by zavážilo a znamenalo viac. Sme tu pred Bohom rovnakí hriešnici.
Toho sa apoštol Pavel bál. Že tu niekto prekrúti pravdu evanjelia a začne pestovať v ľuďoch ich záslužné skutky.
Dávajme si na to, bratia a sestry, v našej cirkvi pozor a buďme veľmi kritickí voči takémuto skútkárčeniu a zásluhám, pretože to vie pomýliť a popliecť celú cirkev. Je potrebné sa ostro k tomu postaviť a opakovať to reformačné, že všetci sme spasení z milosti bez zásluh človeka.
AMEN.
Piesne: (161); 162; 163; 643; A 39; 656/4
Texty: 5M 31,6-8; G 3,13-14; L 11,11-13; Ž 27,1.7-14
