4. po Veľkej noci 2017
Kázňový text: 1M 46,31
Máme dnes v cirkvi nedeľu, kedy sa viac ako inokedy venujeme rodine, jej fungovaniu a zároveň chceme vyzdvihnúť v rodine úlohu matky, ženy, ktorá je takým zjednocovacím a udržiavacím prvkom rodiny.
V službe slova nebol žiadny príhodný biblický text k tejto téme, a tak som hľadal niečo, čo by sa viac hodilo. Musím povedať, že som ho našiel veľmi rýchlo, stačilo dať do biblického vyhľadávača slovo „rodina“ a našiel som moment, keď Jozef jeden z patriarchov vítal svoju rodinu v Egypte. Bol to jeden z veľkých momentov, pretože sa po mnohých rokoch stretol so svojím otcom Jákobom, alebo inak Izraelom. Žil väčšiu časť života v tom, že jeho milovaný syn je mŕtvy a zrazu vyplávali na povrch všetky zlé veci jeho 10 synov, aj to ako vlastného brata predali za otroka a tak sa ho zbavili, pretože mu závideli.
Chcem sa dnes venovať rodine, aj keď toto nejaká excelentná rodina nebola, darmo sa o to otec veľmi snažil. No toto je realita. Realita aj našich rodín, ktoré nie vždy fungujú tak, ako by mali. V ktorých sa často odohrávajú rôzne boje, niekedy otvorené, niekedy skryté. Niekedy zákerné a plné nenávisti, ale potom aj chvíle zmierovania a odpúšťania.
Takže si vypočujme biblický text: 1M 46,31
Rodinu si nevyberáme, do rodiny sa rodíme. A všetci už dobre vieme, že aj keď sa to vždy začína veľkou láskou a zamilovanosťou, tak to často nekončí tak ako to počúvame v rozprávkach: ...a žili šťastne, až kým nepomreli... Občas, keď s manželkou pozeráme nejaký romantický film, kde tí dvaja ľudia sa dve hodiny dostávajú k sebe, aby sa nakoniec stretli a prekonali všetky životné prekážky, kým prídu pred oltár, hovorím si: no a po titulkoch by mohli ukázať, ako tá veľká láska funguje po 10 rokoch. Toto však nikdy neukážu. Lebo romantika končí, naskočia titulky a ostatné si už môžete len domyslieť.
Ako dlho to teda v rodine môže byť také krásne, ako to vidíme v tých mnohých romantických filmoch? Priznám sa, že ani náhodou som toľko romantiky nedoprial svoje manželke, ako to vidím v televízii. A čo vy bratia, vy ste boli na začiatku takýto veľkí romantici? Náruč plná ruží, romantická kapela niekde na objednávku v reštaurácii, vyznanie lásky na štadióne alebo v rozhlase v priamom prenose...
Nehovorím, že sem tam nejakého prekvapenia my muži nie sme schopní, ale asi to veľmi nepreháňame, aj keď by sme sa mohli snažiť viac. Ten bežný život rodiny je niekde úplne inde.
Len jeden príklad z rodiny, ktorú nikto z vás nepozná, takže nehľadajte súvis. Manželia robia birmovku pre svojho prvorodeného syna, ale oslavu dieťaťu urobia až o týždeň neskôr, pretože vtedy je už svokra v práci v Rakúsku a oni ju tam nechcú mať. Pri tom bývajú v tom istom dome.
Alebo mama je dva týždne v nemocnici po vážnej operácii žalúdka, pri ktorej jej vyberú veľký nádor, ale jej dvaja ženatí synovia ju neprídu pozrieť.
To je príklad reality našich rodín. O tom sa romantické filmy už netočia. Ako to teda je s nami a našimi rodinami? Ako fungujú? Ako v nich vychádzame v tých rôznych generačných problémoch? Ako sa správame v našich rodinách my hrdí kresťania?
Našiel som k tej téme zopár prísloví. Dom vraj nie je kostol a človek nie je anjel. Alebo nie je domu bez dymu. Či niet takej pece, s ktorej by sa nezakadilo. Myslím, že to je realita, na ktorú sme už všetci v tých našich rodinách prišli. Ani farárova rodina sa v tomto od všetkých ostatných nelíši. Je to následok hriechu, ktorí sme do svojich životov pustili. Otázkou však je, či s tým dokážeme niečo urobiť? Či s týmto v našich rodinách ako kresťania bojujeme a zápasíme?
Keď som vám v úvode prečítal text, bol o rodine, ktorú by ste nikomu nikdy ako príklad nedali. V Jákobovej rodine bolo všetko a možno i niečo navyše. Mal dve manželky, a aj keď boli sestry, celý život spolu zápasili. I otec urobil mnoho chýb pri výchove, pretože nebol celkom férový v prístupe k svojim deťom. Jedného mal radšej a uprednostňoval pred všetkými ostatnými. Ani súrodenecké vzťahy neboli nič moc. Tá rivalita prerástla v nenávisť až došlo k tomu, že bratia chceli zabiť vlastného brata. Nakoniec ho predali ako otroka. A koľko klamstva a podlosti bolo v tejto rodine, to ani nehovorím.
Možno si poviete, že zatiaľ je to v tej mojej rodine lepšie. Ale viete čo stojí za vyzdvihnutie? To je to, ako táto rodina vyriešila svoju minulosť – zlú, zákernú, plnú hnevu a nenávisti a plnú pokrytectva.
Toto je vzor a príklad fungovania kresťanskej rodiny. Rodina to sú ľudia, ktorí majú vždy hľadať cestu k sebe. Vždy hľadať riešenia, ako sa zblížiť, ako prekonávať problémy, ako si podať ruku, poprosiť o odpustenie a žiť spolu znova ďalej.
Naučili sme sa v dnešnej dobe, že ak niečo nejde, treba to nechať tak. A tak utekáme. Nevieme vyjsť s rodičmi, ideme do mesta do bytu. Najlepšie je byť mladým osamote. Je to pohodlné, ale časom stratíte vzťah. Odcudzíte sa i tým najbližším. Ak ich nebudete navštevovať, časom sa stanú pre vás cudzími ľuďmi.
Rozbiť rodinu je najjednoduchšie. Odídem a nebudem chodiť na návštevu. Nebudem sa s nimi stretávať. Veď nech si oni žijú ako chcú a aj ja si budem žiť, ako ja chcem.
Často počúvam: „s mojim otcom sa nedá vyjsť“, „s mojou mamou sa nedá vyjsť“. Ja to uznám, že s niektorými ľuďmi to môže byť ťažké. Ale oni nikdy neprestanú byť našimi rodičmi a našou rodinou. A mojou i vašou úlohou je tú rodinu udržiavať a budovať. Nedá sa vždy utekať. A my ako veriaci ľudia by sme to mali vedieť.
Keď poznáte príbeh Jákoba, tak viete, že on bol takým udržiavateľom rodiny. Aj tých svojich nie vždy podarených synov. Udržal ich pohromade, až ich doviedol do Egypta všetkých. Dodnes sa čudujem, že mali odvahu sa tam vrátiť s otcom, aj keď vedeli, že tam budú na milosti a nemilosti brata, ktorého predali za otroka. Ale išli tam s otcom. A túto štafetu udržiavateľa rodiny prebral potom Jozef. Musel sa však najprv vyrovnať s jednou ohromnou životnou krivdou. Veď ho vlastní bratia chceli zabiť.
Nie je to dostatočný dôvod na celoživotnú nenávisť voči bratom a vlastnej rodine? Logika hovorí, že áno. Ale Božia vôľa hovorí: Odpusť, lebo je to tvoja rodina. A bolo to tak. Jozef sa tak stal po smrti otca tým, ktorý tú rodinu držal pohromade.
Uvedomujem si, že v dnešných časoch je to viac snaha žien, matiek. Že vám viac záleží na tom, aby bola vaša rodina pohromade. Aby sa stretávala a mala medzi sebou dobré vzťahy. A to je niečo, čo je nenahraditeľné.
Počul som nedávno jedno veľmi milé svedectvo. Jeden brat mi rozprával, ako sa v rodine zomelie bežne čokoľvek, ale potom príde moment, keď idú celá rodina k Večeri Pánovej, a tak sa stretnú v kuchyni a navzájom sa odprosia a je znova všetko tak, ako má byť a uzmierení pokračujú ďalej. O tom je rodina.
Je o ľuďoch, na ktorých sa môžete kedykoľvek a s čímkoľvek obrátiť. I o pol noci, lebo spolu dobre vychádzate, a nebudete počuť „nie, teraz sa to nedá“.
Lenže vybudovať niečo také stojí mnoho námahy, obetovania sa, odpustenia, prehliadnutia mnohých vecí, ktoré sa vám nepáčia. Ale ten výsledný efekt stojí za to. Mám otca a mamu, ktorí kedykoľvek, keď niečo potrebujem, pomôžu, mám brata či sestru, na ktorých sa kedykoľvek môžem obrátiť, mám švagra či švagrinú, ktorej kedykoľvek môžem zavolať, mám syna, dcéru, nevestu, zaťa, s ktorými sa rád a často stretávam, lebo sú moja rodina. Toto nám všetkým bratia a sestry prajem zažiť.
Čo robíte pre svoju rodinu vy? Udržujete ju? Dávate ju dohromady? Snažíte sa, aby mala k sebe blízko, aby sa neodcudzila? Alebo už nerobíte nič? Zlomili ste nad svojou rodinou palicu? Každý vzťah potrebuje, aby sa oň niekto staral a budoval. A rodina k takémuto vzťahu patrí.
Keď si vybavím príklad Jozefa, tak vidím, že nie je nič, čo by sa v rodine nedalo urovnať. Len sa treba o to snažiť.
Toto som vám dnes, bratia a sestry, chcel dať na srdce. Čo tak pozvať deti s rodinami na návštevu, urobiť nejakú opekačku, alebo si len tak sadnúť a podebatovať? Či ísť na návštevu k bratovi či sestre? Dnes je na to dôvod, je nedeľa kresťanskej rodiny, tak prečo z tých našich rodín neurobiť znova tie kresťanské?
AMEN.
Piesne: 558; 559; 245; 633; A 85; 656/4
Texty: Pr 1,8-10; Ef 6,1-4; Ž 98,1-9; J 15,10-17
