12. po Svätej Trojici 2016

Kázňový text: L 1,30-35

Pravý Boh od večnosti a zároveň pravý človek. Asi budem dnes aj trochu filozofovať a klásť otázky, ktoré ani sám neviem zodpovedať, ale s dnešnou časťou viery všeobecnej kresťanskej to úzko súvisí.

Možno ste sa nad tým nikdy nezamýšľali a ani ste to nikdy nevnímali ako nejaký vieroučný problém, ale ako sa dá spojiť niečo, čo sa vzájomne odpudzuje?

Narážam na to, čo vieme o Bohu, a na to, čo vieme o človeku. Boh je svätý a dokonalý, niet v ňom nijakej tmy a naopak človek je pošpinený a poznačený hriechom a ten hriech zo seba prenáša na ďalšie a ďalšie generácie. Ako sa dá spojiť toto do jednej osoby? Ako spojíte Boha, pred ktorým neobstojí žiadny hriech, a človeka, ktorý nie je schopný viesť bezhriešny život? Všetci sme zhrešili a nikto nemá Božiu slávu.

To je akoby ste sa snažili spojiť oheň a vodu, alebo svetlo a tmu, protiklady, ktoré sú nezlučiteľné.

Napriek tomu sa to stalo v osobe Pána Ježiša Krista. V evanjeliu je to opísané tak jednoducho. Anjel Gabriel oznamuje Márii, že na ňu zostúpi Duch Svätý a to, čo sa v nej zrodí, bude sa volať Synom najvyššieho. Všetko je zrozumiteľné a jasné, ale ľudia chcú vedieť viac a tak sa v tom celom šprtajú a chcú vedieť, ako to Boh urobil? Ak sa Pán Ježiš narodil jednoduchej dievčine Márii z Nazareta, mal by byť po Márii poznačený dedičným hriechom. Ale ako Boh predsa hriešny nemohol byť. Ako človek sa mohol dopustiť hriechu, ale ako Boh mohol Pán Ježiš zhrešiť? Ak by nemohol zhrešiť, prečo ho teda diabol pokúšal? A môžeme v tých otázkach zájsť ešte ďalej. Keď Pán Ježiš na kríži zomrel, zomrel ako Boh alebo iba ako človek? Môže Boh zomrieť?

A nie je to iba problém dneška a moderných teológov. Tieto veci už riešili v cirkvi aj v treťom a štvrtom storočí. Ale mali s tým problém aj farizeji a zákonníci v dobe Ježiša Krista.

Ako Boh odpúšťal hriechy. Ako Boh uzdravoval a liečil ľudí, ba dokonca ich kriesil z mŕtvych, ale ako človek plakal, bolo mu ľúto, trápil sa, bol unavený, mal strach z kríža a blížiacej sa smrti a ako človek trpel i zomrel. Je na tom niečo zložité a tajomné, niečo nevysvetliteľné a ľudským rozumom nepochopiteľné.

Keď takýchto otázok pribúdalo, kresťania napísali tretie vyznanie viery, ktoré je známe ako Atanáziovo a v ňom sa vysvetľuje: Teda to je pravá viera, keď veríme a vyznávame, že Pán náš Ježiš Kristus, Boží Syn, je Boh aj človek zároveň: Boh - z Otcovej podstaty pred vekmi splodený a človek - z podstaty matky v čase narodený. Dokonalý Boh, dokonalý človek, pozostávajúci z rozumnej duše a z ľudského tela. Božskou prirodzenosťou rovný Otcovi, ľudskou prirodzenosťou menší od Otca. A hoci je Boh aj človek, predsa nie sú dvaja Kristovia, ale jeden Kristus. Jeden, niežeby sa Božská prirodzenosť zmenila v telo; ale že ľudská prirodzenosť bola pojatá do Boha.

Takže pravý Boh a pravý človek v jednej osobe. Narodený z Boha, Božím Duchom, Božím pôsobením cez ľudské telo ženy Márie.

Zase ide viera proti rozumu. Zase sa to bije. Narodenie z panny bez muža pôsobením Ducha Svätého. Buď to prijmeme vierou, alebo budeme zápasiť s tým ako to celé vysvetliť a pochopiť.

Preto obdivujem Máriu, ktorej sa to týkalo podstatne viac ako nás dnes, ktorej to menilo celý jej osobný a súkromný život, pretože ona v tej rozhodnej chvíli mala menej otázok ako my. Povedala iba: ...som služobnica Pánova, staň sa mi podľa tvojho slova.... My by sme dnes mali radi odpovede na všetky tie problematické otázky.

Čo teda kresťania pochopili z Božieho slova? Že Ježiš je Boh a bol Boh ešte pred stvorením sveta. Bol Božou osobou a súčasťou Svätej Trojice, ale v jeden konkrétny moment ľudských dejín prišiel na svet, keď na seba zobral podobu človeka a narodil sa dievčaťu z Nazareta ako malé dieťa.

Je to podľa vás príliš zázračné? Áno je a ja sa to ani nesnažím nejakým spôsobom poprieť, lebo by som prekrúcal to, čo nám Božie slovo jasne vysvetľuje.

Nakoniec, aj úplne racionálny človek túži veriť, že existujú zázraky. Aj ľudia, ktorí sa opierajú čisto o racionálne poznanie, v kútiku srdca túžia veriť, že predsa len zázraky existujú, že sú veci medzi nebom a zemou, ktoré racionálne vysvetlenie nemajú.

Takže je chyba, ak hľadáme nejaké jednoduchšie vysvetlenie toho, čí syn je Ježiš a ako prišiel na svet. Myslím si, že Pán Boh nám ten krycí racionálny manéver podstrčil sám. Evanjelista Lukáš najprv píše pravdivú verziu toho, kto je Ježiš, kto je jeho Otcom a kto je jeho matkou, ale potom sa dočítate, že Jozefovi bolo Božím anjelom prikázané, aby Máriu neprepustil, ale prijal ju za svoju manželku a doslova sa hral pred ľuďmi na jeho otca. Aj keď to nebola pravda. Kým bol Ježiš ako dieťa zraniteľný, mal ochranu a krytie v rodine Jozefa, ktorý sa tváril a vystupoval vždy ako jeho otec. Máme text v Božom slove, kde Ježiša poznávajú podľa toho, že je syn Jozefa, toho tesára, ktorý žije tu medzi nami.

Až potom, keď už v Ježišovi ľudia rozpoznávali niekoho viac hovorí Ježiš o tom, že: ... ja som v Otcovi a Otec je vo mne ... Kto mňa videl, videl Otca ... Alebo ... ja a Otec jedno sme. Tu je jasné, že nebola reč o Jozefovi, Máriinom manželovi. To spojenie s Bohom už bolo zjavné a každý kto mal odvahu, dokázal to povedať aj nahlas.

Pri Ježišovom krste, ľudia stojaci v blízkosti počuli hlas hovoriaci: Toto je môj milovaný syn, v ktorom sa mi zaľúbilo, toho poslúchajte! Nebolo to dostatočne zjavné, kto muž menom Ježiš je?

Teraz na chvíľu ešte pohľad na tu ľudskú stránku. Občas počúvam, že „vy evanjelici neuznávate Máriu“. Je to taká výčitka od katolíkov na našu adresu. Pravdou je, že o Márii, Ježišovej matke, hovoríme veľmi málo. Ale to, čo o nej hovoria evanjeliá v plnej miere musíme rešpektovať. Stala sa matkou Božieho Syna a Boh si ju vybral spomedzi mnohých žien. V niečom teda výnimočná byť musela. Veríme a vyznávame, že bola pannou, keď sa jej narodil Ježiš. Určite by sme o nej mali hovoriť viac. Tak ako to zaznamenal evanjelista Lukáš: Máriu majú blahoslaviť všetky národy. V tom sme veľmi opatrní. Zmysel slova „blahoslaviť“ chápem ako rozprávať o nej v dobrom, vyzdvihnúť jej úlohu v príchode Spasiteľa. Toto nám trochu chýba.

Nejdeme však nad rámec toho, čo máme o nej v Božom slove. Neriešime nepoškvrnené počatie Márie, aby sme vedeli argumentovať, že Ježiš nepodedil dedičný hriech po matke. Ani netvrdíme, že bola vzatá na nebo, lebo na tieto tvrdenia nemáme žiadne biblické potvrdenie. A samozrejme nepripisujeme Márii žiadnu božskú úctu. Platí to, čo povedal Márii anjel Gabriel: ... buď pozdravená, milosťou obdarená ...

Ako dokázal Pán Boh spojiť to Božie s ľudským do detailov popísať presne nevieme. Ale vieme a vyznávame, že Ježiš je pravý Boh a pravý človek. Všemohúci Boh, ktorý zažil naše telo, náš život, naše trápenia a starosti.

AMEN

Piesne: 264; 250; 244; 311; A 59; 656/16

Texty: Iz 29,17-24;  2K 3,4-11; Mk 7,31-37; Ž 147,1-6.11-12