11. po Svätej Trojici 2016

Kázňový text: 1J 5,1-5

V piatok sme sa vrátili z detského tábora, mali sme 35 detí a myslím, že celý tábor bol veľmi fajn, aj deti boli dobré a poslúchali.

Takže sme sa do sýtosti nahrali a navystrájali. Myslím, že do konca prázdnin budú mať o čom rozprávať. A nie iba ohrách, ale aj o tom, čo dokázali, ako cvičili sami seba a svoju pevnú vôľu v rôznych disciplínach. Tohto roku sme však mali prvýkrát vážnejší úraz. Jeden chlapec Samo si zlomil ruku dosť vážne, pošmykol sa a padol tak, že si zlomil obidve kosti v predlaktí.

Najťažšie asi na tom všetkom je povedať rodičom, že dieťa, ktoré ste nám zverili do tábora, nie je v poriadku a že sme vám rodičom skomplikovali nasledujúce dni, pretože s ním budete musieť chodiť po lekároch a pribudnú vám starosti navyše. Nehovoriac o tom prirodzenom strachu a obavách, čo sa stalo a či bude všetko v poriadku.  

Každý rodič sa o svoje dieťa bojí. Keď je všetko v poriadku, tak tie prejavy vzájomného vzťahu nie sú nijako zvlášť viditeľné. Vieme na deti pokričať, sme na nich prísni a bežne im nejakú veľkú lásku a city neprejavujeme. Niekedy to môže vyzerať tak, akoby  sme ich ani nemali radi, ale úplne všetko sa mení, keď sa dieťaťu niečo stane. Vtedy je tá láska viac viditeľná, prejavuje sa viac a rodičia ju vedia oveľa viac ukázať, ako je to za normálnych okolností. Niekedy je to až prehnané. Rodičia vedia až útočiť, keď sa niečo stane ich deťom, vedia byť až agresívni a nepriateľskí, lebo sa stalo niečo tomu, koho milujú.

Som veľmi vďačný Pánu Bohu, že Samkovi rodičia tú správu o úraze dieťaťa prijali s pochopením, že sa takéto veci môžu stať a nie je veľakrát v moci tých, ktorí na deti dozerajú, aby niečomu takému zabránili.

Ale ani ja sa neviem zbaviť takého nepríjemného pocitu, že sme od rodičov prijali zdravé dieťa a vracali sme ho s vážnou zlomeninou ruky. Je to aj taká moja spoveď o tom, čo na výlete bolo, ale zároveň je to aj príklad, ktorý súvisí s našou dnešnou témou.

Veríme v Ježiša Krista, syna jeho jediného, Pána nášho... Aj tu je to o Otcovi a Synovi, o vzťahu, ktorý medzi nimi dvoma je a ktorý my, ako tretia strana sledujeme a vnímame. Nie však úplne nezaujato, pretože sa do tohto vzťahu vmiešavame a to všetci do jedného.  

Keď sa v poslednom čase veľa hovorí o právach detí a o tom, že napríklad dieťa nesmiete udrieť, lebo ono má svoje práva a môžete byť za to priamo trestne stíhaný, ja osobne sa proti tomu búrim, pretože je to mojou vecou, ako chcem vychovávať svoje dieťa, a prečo mi do tohto vzťahu chce niekto zasahovať. Pýtam sa - akým právom? Som ako otec na takéto veci citlivý.

Rodičia sa dnes zastávajú svojich detí oveľa razantnejšie, ako v minulosti. Učitelia majú čím ďalej tým viac oklieštené právomoci, pretože si rodič vyhradzuje ako jediný právo rozhodovať o svojom dieťati. Má to také svojské praktické dôsledky. Cez školský rok pravidelne podpisujeme papiere: rodičia dávajú súhlas, že dieťa môže opustiť školský dvor cez voľnú hodinu, že dieťa môže ísť na takú a takú súťaž, že môže ísť s takým a takým doprovodom, na takom a takom dopravnom prostriedku... To všetko je zodpovednosť rodiča, musí byť o všetkom informovaný, pretože on rozhoduje, a ak by sa niečo stalo, škola sa týmto chráni.

Dnes hovoríme o vzťahu Boha Otca a Pána Ježiša Krista. Je to takisto takýto výhradný vzťah. Vzťah milujúceho Otca k svojmu synovi. A teraz si predstavte, že do tohto vzťahu vstupujeme my ľudia a nie iba tak, ale veľmi rázne až agresívne. Siahli sme pred očami otca na to najcitlivejšie miesto. Siahli sme mu na syna. A nie neúmyselne, ale s nenávisťou a hnevom, premyslene a veľmi surovo.

Veríme v Ježiša Krista Božieho syna, ktorého ľudia pribili na kríž, mučili a zabili. Mohli by sme povedať, že tak priamo sme toto neurobili my, ale generácie ďaleko v minulosti a nás sa to už netýka. Ale to nie je celkom tak pravda, pretože my hovoríme, že aj naše hriechy priviedli Ježiša na kríž, že aj kvôli našim vinám trpel a zomrel. A Jeho otec sa na to celé pozeral a pozerá stále.

Predstavte si teraz Boha ako Otca, ktorý je precitlivený na svoje dieťa. Alebo len obyčajného otca. Čo by ste urobili, keby ste videli, ako vášho syna bije niekto cudzí na ulici? Čo by ste urobili ako otec, keby ste videli, že vaše dieťa niekto pred vašimi očami ponižuje, či šikanuje? Neboli by ste tvrdý a rázny? Nezasiahli by ste okamžite? Nezastali by ste sa svojho dieťaťa? To sú bežné veci, ktoré vyplývajú zo vzťahu otca a syna.

Ako sa cíti Boh, keď vidí dnes všelijaké možné pohŕdanie jeho synom? Výsmech, urážky, znevažovanie jeho mena a jeho osoby. Čo všetko sa dnes nahovorí o osobe Pána Ježiša Krista, čo všetko sa dnes popíše, všelijako posmešne a ponižujúco. A to všetko pred tvárou milujúceho Otca, všemohúceho stvoriteľa neba i zeme... Pán Boh je právom nahnevaný, je v práve, keď trestá a keď sa mu naše postoje nepáčia.

Takže nejde len o našu vinu, ktorá priviedla Ježiša na kríž, ale ide aj o náš postoj k osobe Pána Ježiša Krista. Preto hlavne Ján písal: Kto má syna Božieho, má život, kto nemá syna Božieho, nemá života...

Viera v Ježiša Krista v jeho slovo je jednoduchšie a ľahšie overiteľná a kontrolovateľná. Keď sme sa prvýkrát bavili o tom, že hocikto môže povedať, že verí v Boha, tak dnes môžeme naisto povedať, že hocikto nemôže povedať, že verí v Ježiša Krista. Vzťah k osobe Ježiša Krista je ľahko kontrolovateľný. Pán Ježiš tu bol, mal jasné postoje, názory na svet a život v ňom. Buď sa s tým človek stotožňuje a nasleduje ho, alebo mu je Ježiš ľahostajný.

Apoštol Ján to píše v opačnom zmysle slova: ...kto miluje rodiča, miluje aj toho, kto sa z neho narodil... Ján tým vlastne povedal, že postoj k otcovi vyjadríš postojom k synovi. Preto je Pán Ježiš taký dôležitý.

Je Božím synom, trochu inak, ako keď povieme my, že sme Božími deťmi. Túto vec vysvetľuje Nicejské vierovyznanie, v ktorom sa zdôrazňuje, že Pán Ježiš je splodený nie stvorený Boží syn. My sme Božie deti, ktoré sú stvorené Bohom, takže naše postavenie pred Bohom je iné.

Aký je váš postoj ku Kristovi? Sú náboženstvá, ktoré osobu Pána Ježiša spochybňujú. Svedkovia Jehovovi majú v tejto veci úplne iný postoj. Tu je vážny bod viery, v ktorom sa s ich učením nikdy nezhodneme. Nie som za to, aby ak k vám prídu na návštevu, ste ich vyháňali z domu. Je treba sa s nimi s láskou a slušne rozprávať a v mnohom ich môžete aj obdivovať, ale v tejto veci nemôžeme ustúpiť, ani nemôžeme robiť kompromisy.

Pán Ježiš je Boh a ako hovorí apoštol Ján: ...ten, kto miluje rodiča, miluje aj toho, kto sa z neho narodil.

AMEN

Piesne: 607; 248; 265; 245; A 58; 656/16

Texty: 1S 17,38-51;  R 9,1-5;   L 18,9-14;   Ž 113,1-8