8. po Svätej Trojici 2016

Kázňový text: Iz 63,16

Už minulí týždeň som premýšľal o tom, ako budem dnes pokračovať vo výklade viery všeobecnej kresťanskej, a mal som jasnú predstavu o tom, čomu sa budeme venovať. Nechcel som zdĺhavo rozoberať, že Boh je náš Otec.

To som chcel iba okrajovo spomenúť a prejsť na to dôležité, že je Stvoriteľ neba i zeme. Ale po tom, čo sa stalo vo Francúzku, musím sa zastaviť pri tom, že Boh, v ktorého veríme, je náš Otec.

Boli sme s mladými na cyklo-tábore a  vôbec sme nevedeli, čo sa vo štvrtok stalo. Až v piatok okolo obeda, sme zachytili, že celý svet zase rieši teroristický útok, teraz pre zmenu v Nice vo Francúzku, ktorý prebehol úplne iným spôsobom, ako tie doterajšie. Nebol to štadión, nebolo to letisko, ani nákupné centrum, či nejaká kaviareň. Bol ešte surovejším a brutálnejším. Zomierali ľudia na ulici, ktorí sa zišli na oslavách výročia dobitia Bastily.

Človek sa cíti taký bezmocný. Doteraz sa veľa hovorilo o tom, že s terorizmom treba bojovať, že sa mu treba postaviť a čeliť mu. Ale čím viac takýchto útokov pribúda, tým viac sa opakujú slová, že niečomu takému sa nie je možné vyhnúť, že ľudí pred niečím takým nie je možné ochrániť. Je to veľmi kruté uvedomenie si situácie a veľmi kruté poznanie, ktoré budeme musieť prijať. Organizovaní, či neorganizovaní teroristi, ľudia, ktorí sú ochotní zomrieť a pri tom nemajú zábrany zabíjať ostatných, sú pre nás čím ďalej tým viac postrachom.

Preto dnes musím hovoriť o tom, že Boh je Otec. Má to súvis s nami kresťanmi, ale myslím, že je to aj dôležitá odpoveď  na ľudskú túžbu po poznaní Boha.

Aký je opravdivý Boh? Ako sa prejavuje? Aký postoj zaujíma k ľuďom? Čo od ľudí očakáva? To sú vážne otázky na ktoré ľudia na tejto zemi hľadajú odpovede.

Myslím, že kresťanstvu tiež dosť dlho trvalo, nájsť v Božom slove dôležitú odpoveď na tieto otázky. A sú náboženstva vo svete, ktorým sa to doteraz vôbec nepodarilo. Dokonca aj samotným židom to bolo nepochopiteľné, pri tom sa im Boh dal spoznať a vyjavil sa im.

Aj v židovstve dlho pretrvávala myšlienka, že Boh je veľmi vzdialený človeku, že tam niekde vo svojej sláve a moci nemôže nič vedieť o tom, čím žijú ľudia na zemi. A tak viedli a vychovávali ľudí až v takom strachu pred Bohom. Tá hrôza z Boha však viedla k tomu, že sa Boh bežnému človeku vzďaľoval. Bol príliš svätý, dokonalý a vzdialený, aby dovidel na bežné ľudské problémy a zaoberal sa nimi.  Takéto náboženstvo vychovávalo na jednej strane príliš „svätých“, alebo príliš „hriešnych“ ľudí. Bolo pár dokonalých, ktorí si mysleli, že Boha poznajú a rozumejú mu a potom množstvo tých, pre ktorých Boh bol nepochopený a nepoznaný.

Do takýchto čias poslal Boh svojho syna Ježiša Krista, ktorý hovoril, že Boh je láskavý, že je ako Otec, ktorý sa stará, ktorému na človeku záleží, ktorého neteší, keď jeho deti trpia. Nie je škodoradostný, ani krutý, ani zákerný, nepraje si smrť človeka, ale ide mu o jeho dobro. Je svedomitý a vychovávajúci, je ako otec, ktorému záleží na jeho deťoch.

Ak sa na to pozriete v celej biblickej histórii, zistíte, že to trvalo poriadne dlho, kým si to ľudstvo uvedomilo. O Bohu, ktorý je ako otec, hovoril už prorok Izaiáš okolo 600 rokov pred narodením Ježiša Krista, ale ľudia tieto jeho slová nechápali dobre. Ešte aj v dobe Pána Ježiša zbožným farizejom pripadalo čudné, keď povedal, že Boh je jeho Otec. Vnímali to v ten moment ako slová rúhania. Boh je predsa Boh, žiadne familiárne oslovenia vo vzťahu k nemu predsa nie sú na mieste!

To je pravda. A tak by som to dnes hovoril každému, komu chýba bázeň pred Bohom. Ale dnes po tom, čo sa okolo nás a vo svete deje, sa musím pýtať,  aký boh by niečo také chcel? Nech už sa ľudia snažia vo všetkých tých možných náboženstvách predstaviť si boha, je to určité hľadanie, ale je reálne, žeby skutočný Boh schválil niečo také?

Boh, ktorého vo všetkých náboženstvách ľudia nazývajú tvorcom sveta, by schválil niečo tak zničujúce, niečo čo je presným opakom tvorenia?

 Nás Pán Ježiš učil, aby sme Boha nazývali Otcom. Aby, ak si ho chceme predstaviť, sme si ho predstavovali ako Otca, ktorý sa stará o rodinu o svoje deti, na ktorých mu záleží. Ktorý myslí na ich dobro.

Ako sa dá dať dohromady Boh, ktorý je milujúci otec a niečo také, čo sa udialo teraz vo Francúzku?

Boh je Otec, ktorý by nikdy nechcel od človeka, aby zobral zbraň a len tak strieľal do davu neznámych ľudí.

Boh je Otec, ktorý by nikdy neschválil, aby jeho človek sadol do auta a vrážal nim do ľudí.

Boh je ako otec, ktorý by nikdy nechcel, aby jemu oddaný človek sa odpálil niekde v letiskovej hale a pozabíjal desiatky ľudí.

Boha, ktorý je ako Otec, by nikdy niečo také netešilo a určite nikdy by takéhoto človeka neodmenil 72 pannami v raji.

Tu vidno ten ohromný rozdiel vnímania Boha. Kresťanstvo si v dejinách ľudstva tiež prešlo mnohými svojimi omylmi. Bolo to vždy vtedy, keď Boh bol viac tyran a prísny strážca poriadku, ktorý len kruto a zákerne trestal každý hriech. Vždy vtedy, keď sa zabudlo na to, čo nás Pán Ježiš učil o svojom a našom Otcovi, bolo kresťanstvo zákerné a uchýlilo sa aj k násiliu a vraždeniu.

Chcel by som to vysvetliť ešte trochu inak.

Milí bratia, akí ste otcovia vo svojich rodinách? Aké svedectvo by o vás vydali vaše deti? Ste prísny, mnoho vyžadujúci, ale snažíte sa byť čestný a spravodlivý? Evidujú vaše deti, že ste milujúci? Ak neprejavujete voči svojim deťom lásku, ak nebudú cítiť, že sú milované, ak nezažijú aj nejaké odpustenie, stanú sa z nich veľmi tvrdí a suroví ľudia. V živote môžu byť bezohľadní a bezcitní. Aj keď taká výchova môže viesť k poslušnosti, ktorá dokáže byť úplne slepá.

Aký je otec, také sú aj jeho deti. Aký je boh, takí sú aj jeho služobníci. Presne toto sa pred našimi zrakmi deje. Ak zvestujete že boh je prísny, trestajúci, násilný, odpláca prísne každému človeku, tak takýto sú aj ľudia, ktorí mu slúžia. Vykonávajú len to, čomu sa naučili, k čomu ich ich vlastná viera doviedla. A oni v slepej dôvere dokážu konať takéto zlo.

My, vďaka Pánu Ježišovi Kristovi vieme, že Boh je náš Otec. Často to hovoríme nahlas a tak si to aj pripomíname. Je Otec, ktorý chce, aby sme sa aj my v živote správali ako otcovia. K svojim deťom, k svojmu okoliu, k prírode, ale aj k ľuďom, s ktorými žijeme. Nie je to len suché konštatovanie vo vyznaní viery, že veríme v Boha Otca... Za tým slovom sa skutočne odkýva to, ako máme my kresťania vnímať nášho nebeského Otca a ako ho máme v tom jeho otcovstve napodobňovať.

To pomenovanie OTEC vystihuje vždy nejaké spojenie. Ako si predstavíte otca? No ako muža, ktorý drží za ruku svoje dieťa, ako niekde kráčajú a otec to svoje dieťa učí a niečo mu vysvetľuje. To je najbežnejší obraz otca. Takto si my predstavujeme Pána Boha. Ako Otca, ktorý nás drží za ruku a my spolu s ním kráčame životom. A on nás učí, ako sa máme správať k svetu, k sebe, ale aj k ľuďom okolo nás.

Ten muž z toho kamiónu vo Francúzskom Nice bol otcom troch detí, tak to spomínali v správach. Vedeli by ste si ho predstaviť ako otca, ktorý drží za ruku svojho syna v kamióne počas toho bláznivého vyčíňania?

Ale ten obraz nie je len o teroristoch. Viete si milí rodičia predstaviť, žeby ste tak celý váš bežný deň držali za ruku svoje dieťa a ono by videlo a sledovalo všetko čo robíte? Videlo by vašu hádku so ženou, vašu nečestnosť niekde v práci, všetky vaše zaváhania. Otec je otcom a mal by byť stále príkladom pre svoje deti. Tak ako Boh je Otcom a je stále príkladom pre nás. 

AMEN

Piesne: 205; 213; 237; 239; A 57; 656/17

Texty: Iz 2,1-5;   R 8,12-17;  Mt 7,15-23;  Ž 48,2-3.9-15