1. po Zjavení 2013

Kázňový text: Mt 28, 18–19

Táto prvá nedeľa po Zjavení Krista Pána je tradične v našej cirkvi venovaná misii. Je to základné poslanie kresťanstva a kresťanských cirkví. Takto to deklaruje Božie slovo aj samotný Pán Ježiš, keď jeho posledné slová pred vstúpením na nebesá boli o tom, že je potrebné chodiť po celom svete a kázať evanjelium všetkému stvorenstvu a krstiť ich v meno Boha Otca i Syna i Ducha Svätého.

Myslím, že toľko teórie nám na dnešnú nedeľu akurát stačí. Skutočne, misia a šírenie kresťanstva, je to najzákladnejšie, prečo tu Kristova cirkev je a prečo ju Pán Ježiš na tejto zemi udržiava.
V praxi prvej cirkvi to znamenalo, že sa učeníci, teda apoštoli, po určitom čase vybrali do sveta, do oblastí a krajín, kde o viere v Ježiša Krista ľudia nikdy nepočuli a tam sa snažili o Ňom vydávať svedectvo. Začali vznikať malé spoločenstvá tých, ktorí ich slovám uverili a vytvorili tak cirkevné zbory, ktoré už žili a fungovali tak, ako je tomu dnes.
No misia pokračovala po smrti učeníkov ďalej. Zbory si vyvolili ľudí, ktorí boli na zvesť evanjelia pripravení a boli vhodní na takú prácu a posielali ich ďalej. Išli teda do ďalších miest a ďalších krajín. Napĺňali tak Kristov príkaz o misii.

• V Skutkoch apoštolov sa spomína, ako si cirkevný zbor v Antiochii vybral mužov Barnabáša a Pavla a vyslal ich na misiu medzi pohanov.
• Aj naše dejiny sú známe niečím podobným, keď zo Solúne, na pozvanie, k nám prišli Cyril a Metod. Aj keď kresťanstvo tu už bolo.

Vďaka misii sa kresťanstvo veľmi rýchlo rozšírilo skoro do všetkých krajín sveta. Niekde sa ujalo, inde bolo kruto a násilné potlačené. Ale základná myšlienka bola dodržať a naplniť Kristov príkaz.
V súčasnosti sme už niekde ďalej. Cirkev je modernejšia, zmenil sa život, prišli moderné technológie. O to by mala byť misia jednoduchšia, ale opak je pravdou. Reči o misii v cirkvi ostali, ale praktické napĺňanie tohto Ježišovho príkazu ostalo zabudnuté. A tu musíme byť kritickí najmä k nám, k našej cirkvi, nášmu zboru a k sebe samým.
Čo sa týka našej cirkvi, máme v podstate jednu misionárku v Zambii Zuzanu Kovalčíkovú, manželov Matovcov na misii v Rusku. Ďalší farári, ktorí pôsobia v zahraničí pôsobia skôr v riadne zriadených cirkevných zboroch, čo sa celkom za misiu považovať nedá. Do tejto kategórie ešte patrí rómska misia, ktorá je takou skutočnou misijnou prácou s ľuďmi, ktorým sa zvestuje evanjelium.
A to je v našej cirkvi všetko. Sme stále zahľadení sami do seba a riešime viac svoje vlastné existenčné problémy namiesto toho, aby sme napĺňali základne Kristovo poslanie. Ale neviem, či v tejto veci môžeme my urobiť niečo konkrétne.
No misia nie je len vecou generálnej cirkvi. Tvrdiť niečo také, by znamenalo byť na omyle. Ak je misia poslaním cirkvi, tak je to poslanie každého jej člena. Nie v zmysle, hor sa všetci do Afriky.
Myslím dnes na to, že kresťanské Slovensko dávno nie je kresťanské. A váš sused, či kolega v práci aj keď je pokrstený a chodí raz za rok do kostola vôbec nie je kresťanom. To si pri slove misia treba uvedomiť. Poviem to možno kruto, ale je to pohan ako vyšitý.
Celkovo nás toto na Slovensku trochu zavádza. Pokrstených ľudí máme veľmi veľa. To niektorých z nich vedie k tomu, že povedia o sebe, že sú kresťanmi, alebo povedia, že sú luteránmi, či katolíkmi. Ale to, že je niekto pokrstený, to z neho ešte nerobí kresťana. Sú to ľudia, ktorí žijú bez spoločenstva, bez modlitby, bez Božieho slova. Nehovoriac o tom, že mnohí podliehajú podivným okultným praktikám a poklepkávajú po dreve, čítajú horoskopy a nechávajú si veštiť z ruky, či vykladať karty. A o Bohu nevedia absolútne nič. Takého človeka predsa nemôžete nazvať kresťanom, aj keď to on o sebe tvrdí.
Toto je ohromitánske pole pre kresťanskú misiu, ktoré sa rapídne rozširuje. A je naivné si myslieť, že najlepšiu misiu robíme v tom, keď z našich kazateľníc kážeme Krista (bolo to v jednom článku nášho Evanjelického posla). A určite nie je misiou ani to, že sa nejaké naše bohoslužby vysielajú v televízii. Ak by sa urobil prieskum, tak by určite potvrdil, že ich pozerajú len ľudia, ktorí žijú v cirkvi a sú súčasťou nášho spoločenstva. Ich vplyv na neveriacich ľudí je minimálny.
Ak sa v dnešných časoch majú veci pohnúť vpred v misii, musíme pracovať všetci. Vy musíte otvoriť ústa a začať rozprávať o svojej viere tým „neveriacim kresťanom“, ktorých okolo seba máme. Ten pojem som dal do úvodzoviek, lebo je nereálny.

• Buď ste kresťan a ste veriacim v Krista,
• alebo ste neveriacim a tým pádom nie ste kresťanom.

Ale v dnešnom svete je snaha tieto veci dať dohromady. Človek je neveriacim, ale občas sa ukáže v kostole a vie povedať, že je luterán, alebo katolík. Čo s „neveriacimi kresťanmi“?
Niekedy si aj ja tak v duchu poviem, že ľudí, ktorých stretám, že tým o Bohu hovoriť nemusím, pretože oni do nejakej kresťanskej cirkvi patria, ale to je veľa krát len to, čo nás zavádza. Neprikrášľujme si realitu. Veriaci človek žije v spoločenstve, ak mu to zdravotný stav dovoľuje, venuje sa Božiemu slovu a modlí sa. Ak toto v jeho živote nie je, tak je to človek, ktorému o Bohu treba hovoriť. Je pohan a žije bez Boha na svete.
Zahoďte strach, predsudky z toho, že sa vám niečo stane, ak sa začnete rozprávať o duchovných veciach. My na Slovensku sa nemáme čoho báť. To najhoršie čo sa vám môže stať je, že sa vám niekto vysmeje.
Podľa predbežných štatistík sa odhaduje, že v roku 2012 bolo zavraždených kvôli svojej viere 105-tisíc kresťanov, čo znamená jedna obeť každých 5 minút. My nežijeme v takých podmienkach a nám nič také pre vieru v Krista nehrozí.
Rizikových oblastí je veľa, sú to krajiny, ako Nigéria, Somálsko, Mali, Pakistan a niektoré časti Egypta. Násilie na kresťanoch sa pácha tam, kde je silná prítomnosť islamského fundamentalizmu, kde stále existuje totalitný komunistický režim, na čele so Severnou Kóreou, a treťou skupinou sú krajiny, kde existuje etnický nacionalizmus, takže kresťania sú tam označení za zradcov národa. Vo väčšine týchto krajín sa priznať k tomu, že veríte v Krista je životu nebezpečné. Ale do týchto štatistík nie sú zarátané napríklad popravy a násilie, ktoré niekedy spôsobí dav, kde neraz usmrtia obvineného pred odsúdením. V Pakistane sú vraj takéto scény bežné.
Tam je ťažké byť kresťanom a predsa tam Kristova cirkev žije. Ale my sme niekde úplne inde. Už nie je dôvod báť sa povedať človeku vedľa nás, čo nám viera v Krista dáva, čo máme a kto sme vďaka Kristovi.
Kedy budeme mať na niečo také odvahu? Misia cirkvi je misiou každého z nás. Ak toto nerobíme, nenapĺňame to najpodstatnejšie čo nám Pán Ježiš prikázal. A ja sa pýtam, kedy by sme to mali robiť, ak nie teraz?

Chcel by som vám prečítať nakoniec ešte jeden zážitok istého misionára. Skúste sa vžiť do jeho kože a predstaviť si to:
Práve som bral do rúk svoju Bibliu, aby som sa začal pripravovať na kázeň, keď sa prihnala skupina fanatikov a odvliekli ma do buše, kde ma osem dní držali v nejakej drevenej búde a snažili sa ma násilím donútiť k tomu, aby som sa zriekol kresťanstva. Zámerne mi bránili v spánku a kedykoľvek som začal zaspávať, hneď ma bili. Tak to išlo každú noc. Chceli, aby som zaprel Krista a tak mi väzniteľ na hlavu namieril pištoľ a povedal: Vzdaj sa svojho Krista. Odpovedal som: „Prijmem smrť s radosťou, ale ty vedz, že ak to nie je z neba, tak ma zabiť nemôžeš.“
On namiesto toho, aby stlačil spúšť, schoval pištoľ a zavolal na mňa políciu. Keď dorazili, dal policajtom úplatok a požiadal ich, aby ma zatkli a zbili…

Nežijeme na takomto mieste, ale pýtam sa, či by sme v takej situácii mali väčšiu odvahu? Kedy budú ľudia počuť z našich úst nejaké vyznanie viery a svedectvo o Kristovi? Dočká sa toho pri nás náš Spasiteľ?

AMEN

Piesne: 207; 315; 44; 648; A 52; 656/5
Texty: Iz 42, 1–4; Kol 1,15–19; L 10,1–2; Ž 1