5. po Veľkej noci 2013

Kázňový text: Iz 55,10–11

Vedeli by ste mi povedať, či vaše slová majú autoritu? Viete, takú vážnosť a moc, keď niečo poviete. Napríklad doma vo svojej rodine. Platí to, čo poviete? Berú vás ostatní vážne? Poslúchajú a rešpektujú vás? Alebo je to tak, že vaše slová a váš názor veľa nezaváži?

Človek prechádza v živote rôznymi obdobiami. Keď je dieťaťom, tak jeho slovo nejakú veľkú vážnosť nemá. Ani nemôže mať, veď je to predsa dieťa. Aj keď musím povedať, že v niektorých rodinách to vyzerá tak, že čo povie dieťa, to musí byť, čo chce, to musí hneď mať. Ale aj ľudská logika tvrdí, že predsa malé dieťa nemôže rozhodovať a rozkazovať v rodine a nemôžu sa mu prispôsobovať dospelí.
Až potom, keď už je človek starší a rozhoduje vo svojom živote sám, tak aspoň samému sebe môže rozkazovať. A tak nasleduje obdobie, keď slovo muža a ženy má váhu v rodine. Deti musia počúvať, keď povie niečo otec alebo mama. No a občas sa stane, že ani dospelosť k autorite nepomôže, pretože manžel musí počúvať manželku a by som nekrivdil len jednej strane tak sa stáva v niektorých rodinách, že manželka musí počúvať manžela a jej slovo a rozhodnutia až takú váhu nemajú.
A keď príde staroba, to naše slovo zase veľa autority a moci vždy nemá, aj keď slová o úcte a rešpekte voči šedinám by mali stále platiť. Pretože mladí ľudia si už urobia veci po svojom. Tu mi asi dáte vy, starší, za pravdu.
Veľmi teda záleží na tom, kto to slovo vysloví a kedy ho vysloví. Denno-denne s tým bojujem pri svojich deťoch. Chcem, aby ma rešpektovali a keď niečo poviem, aby počúvali, ale na druhej strane chcem, aby si o mne nemysleli, že otec je len nejaký despota, alebo policajt. Preto občas netrvám hneď na tom, aby to, čo im rozkážem urobili okamžite, ale čím viac voľnosti im dám, tým ťažšie si tu autoritu a okamžitú poslušnosť získavam späť.

Bolo to tento týždeň. Naše deti majú byť o pol deviatej v posteli, keď idú na ďalší deň do školy. Samozrejme, že to pravidelne naťahujú stále dlhšie a dlhšie. O deviatej ešte zakričím hore do detských spať, ale niekedy je i pol desiatej a dole počuť rozprávanie, alebo šušťanie. No a vrchol všetkého, keď som o pol jedenástej vybehol hore a môj syn so slúchadlami na ušiach počúval rádio, takže ho ani nestihol vopchať pod paplón. Nazlostilo ma to riadne. Pritom vedia, že všetky mobily majú byť dole v obývačke na stole. Ja, otec, sa musím päť krát opakovať, aby ma moje vlastné deti počúvli? To ma vie riadne nazlostiť, uráža to moju hrdosť. Ako som ich to vychoval?

Na toto som dosť citlivý a najmä pred cudzími ľuďmi. Väčšinou je to tak pri všetkých rodičoch. Nie je to príjemné, keď je malé dieťa drzé a nepočúva niekde na ulici. Vyrobí divadlo a rodičia tam stoja bezradní, lebo sa hanbia a nevedia čo robiť. No je to riadne nepríjemné, pretože je to dôkaz toho, že tie deti nezvládame. Nehovoriac o tom, že každý, kto sa na niečo také pozerá dá najavo aký je pohoršený z takejto výchovy.
Každý rodič vie, že vybudovať si rešpekt a poslušnosť dieťaťa stojí veľa námahy. Ale obdivujem rodičov, ktorí tak vychovávajú svoje deti, že po nich nemusia kričať a doprosovať sa ich, či vykrikovať po nich, aby niečo urobili.

Bol som cez týždeň v meste, a na Hlavnej ulici krik na raty. Asi 5 ročný chlapec vrieskal koľko vládal, akoby ho rezali, lebo nechcel ísť domov. Mama ho držala za ruku a prosila ho aby prestal a že mu kúpi cukríky a autíčko. Ale on doslova trucoval a zneužíval situáciu. Mama sa cítila trápne, že je tam ako divadlo pre okoloidúcich. Vždy, keď niečo také vidím, sa sám seba pýtam, čo bude ta matka robiť, keď ten chlapec bude mať 15 a bude možno o hlavu vyšší, ako ona. Keď ho nezvláda teraz, čo bude o pár rokov? Bude pre neho autoritou, ktorú bude počúvať a rešpektovať?

Urobil som dosť dlhý úvod k tomu, čomu sa chcem dnes v kázni venovať. Slovo Hospodinovo z proroka Izaiáša je v našom texte veľmi optimistické. Hovorí sa tu o Božom slove, ktoré je ako dážď, ktorý padá z neba na zem a nevracia sa späť, ale napája zem a robí ju plodnou. Takúto moc ma Božie slovo, ktoré sa tu na tejto zemi zvestuje. Musím povedať, že sa mi to zdá až príliš optimistické. Že vraj nikdy Božie slovo nebolo povedané zbytočne a márne. Nikdy sa nestalo, aby nebolo užitočné a prospešné. Tak, ako za normálnych okolností dážď. Nikdy, keď spadne na zem, nie je zbytočný. Vždy je pre zem prospešný, lebo jej donáša vlahu.
Kvôli tomuto slovu sa vás chcem opýtať, pretože patríte do tohto spoločenstva dlhšie a oveľa dlhšie do tohto kostola chodíte, či veríte, že odkedy tu tento kostol stojí, nikdy slovo Božie zvestované z tohto miesta nebolo vyslovené márne. Teda tak, že neprinieslo nikomu z jeho poslucháčov vôbec nič.
Viete prečo o tomto rozmýšľam? Lebo viem z vlastnej skúsenosti, že si človek často z tohto miesta domov nezoberie nič, pretože si nič nezapamätá. Mohli by sme si to rovno v praxi vyskúšať.
O čom ste počúvali kázeň pred troma týždňami? Rozmýšľajte. Pamätá si niekto?
Ja som tu kázeň písal tri hodiny, a potom som ju ešte tri krát z kazateľne povedal, ale nespomeniem si o čom bola. Takže vám ťažko môžem vyčítať, že si neviete na ňu spomenúť vy, ktorí ste ju len raz počuli.
Ako je teda možné, že prorok Izaiáš na Boží rozkaz napísal, že Božie slovo sa nikdy k Bohu nevracia prázdne a vždy vykoná to, na čo ho Boh poslal.
Ako, keď si ho nepamätáme? Keď nevieme, čo to bolo za slovo? Keď nevieme o čom bolo? Ako môže niečo vykonať a spôsobiť v človeku, keď naň zabudol?
Tu si musíme priznať, že je to aj náš prípad. Máločo si pamätáme. Ani nie je reálne a možné, aby ste si to všetko, čo ste tu počuli pamätali.
Takže Biblia nemá pravdu?
Ale opýtam sa aj inak: Padne na našu zem dážď, ktorý by neurobil našu zem viac plodnou a úrodnou? – NIE!!!

Istý muž, ktorý bol roky verným cirkevníkom, jedného dňa rezignoval na svoju vieru v Pána Boha. A ako to býva, človek niekedy ide z extrému do extrému. Z veľmi zbožného sa stal veľký ateista. Do jedných novín napísal článok po názvom: Chodiť do kostola nemá zmysel. V článku uviedol, citujem:…posledných 30 rokov som pravidelne navštevoval kostol. Počul som okolo 3000 kázni. Ale žiaľ, nepamätám si ani jednu z nich. Farár by mohol ten čas využiť zmysluplnejšie.
Na tento článok prišlo množstvo reakcií, pozitívnych i negatívnych. Jedna odpoveď bola takáto: Som kresťan a som ženatý 30 rokov. Za ten čas som zjedol asi 32 850 jedál. Väčšinu z nich mi navarila moja manželka. Zrazu si v tej chvíli nemôžem presne a konkrétne spomenúť ani na jedno jedlo, ale určite viem, že som bol vždy sýty.

Neviem presne, ako to u Pána Boha funguje, ale viem, že ak to povedal, tak to platí. Že to, čo človek počul z Božieho slova, čo pozorne sledoval, aj keď na to potom zabudol a nevie si spomenúť, že to predsa len v nás ostáva, a pôsobením Ducha Svätého z toho raz zoberieme nejaký úžitok. Uvedomujem si aj to, že sme niekedy ako neposlušné deti, ktorým Pán Boh musí viac krát zopakovať, čo máme robiť, a my občas neposlúchneme ani tak. Potom dostaneme jednu za ucho a znova to je z poslušnosťou trochu lepšie.
Viem však, že sedieť pri nohách Pánových nie je nikdy strata času. Tak to počula aj Mária, ktorá si sadla k Ježišovým nohám a počúvala čo hovorí.
Nechcem nijako ospravedlňovať to, že si veľakrát z nedele nič nepamätáme. Je to trochu na našu hanbu. Mali by sme sa snažiť si zapamätať aspoň základnú myšlienku. Veď o tom čo počujeme, by sme mali ešte niekoľko dní uvažovať. Venovať sa tomu, rozmýšľať, či rozprávať sa o týchto veciach v rodine. Viem, že je to veľmi vzdialené realite našich rodín, ale snažme sa to zmeniť.
Ale faktom ostáva, že Božie slovo spraví vždy to, na čo ho na túto zem Pán Boh poslal. Na tomto sa nič nemení. Ono si vždy nájde toho správneho adresáta a to správne ucho i srdce, ktoré pozorne vníma.

AMEN

Piesne: Kristus Pán vstal..; 279; 600; 281; 149; A 53; 656/14
Texty: Pr 1,8–10; Ef 6,1–4; L 10,1–10; Ž 95,1–7