Nedeľa Deviatnik 2014

Kázňový text: R 9,14–21

Ako si v dnešnej dobe, bratia a sestry, predstavujete Boha? Nemyslím teraz na výzor, pretože Boh je duch a tí, ktorí ho vzývajú, musia ho vzývať v Duchu a v pravde. Ale myslím na predstavy o jeho charaktere, myslím na jeho reakcie, na konanie Boha vo svete.

Keď sa pozrieme do histórie, zbadáme, že sa ten pohľad na Boha veľmi menil. Napríklad v Židovstve, v Starej zmluve, je Pán Boh chápaný ako zvrchovaný a prísny Boh, ktorý trestá neprávosť niekedy aj z pokolenia na pokolenie, a prejavuje zase milosť tisícom tých, ktorí sa ho boja. V Starej zmluve vidíte ľudí, ktorí majú pred Bohom úctu a rešpekt, až posvätnú bázeň.
Tento pohľad trochu poopravil Pán Ježiš. Dovolil si Pána Boha nazvať Otcom, čo pre farizejov a zákonníkov nebolo možné. Považovali to za priame rúhanie sa Bohu. Nezmenil to iba pri sebe, ale zmenil to aj pri nás, keď veľa krát vysvetľoval, že my sme Božie deti a Pán Boh je náš nebeský Otec.
Autoritatívna prísnosť Boha sa v Ježišovom vysvetľovaní trochu stratila. A tak sa kresťania začali na Pána Boha pozerať inak. Bol pre nich ako milujúci otec, ktorý sa stará o svoje deti, zaopatruje ich a chce im dobre. Nesie všetku tú rodičovskú zodpovednosť za človeka.
Ako sa postupne začali presúvať dôrazy v učení cirkvi inde, znova sa zmenil aj tento pohľad. Ostalo oslovenie Boha ako Otca, ale cirkev znova pripomínala, že Boh je prísny, že trestá každú ľudskú nespravodlivosť i každý jeho hriech. V dobe reformácie chodili po mestách putovní kňazi, ktorí vyberali peniaze predávaním odpustkov a ľuďom hrozili peklom a súdmi. Používali na to rôzne kulisy, boli to živé divadelné predstavenia, kde sa ukazovali muky, ktoré bude človek zažívať v pekle, aby tým viedli ľudí ku kupovaniu odpustenia. To bola doba, keď sa Pán Boh vnímal ako veľmi prísny a krutý, a tak sa ľudia aj na Boha pozerali. Bolo to napriek tomu, že ostalo Ježišovo oslovenie Otec, napriek tomu, že sa stále učilo, že Boh je aj milostivý a zľutováva sa.
Stačí si obzrieť obrazy a sochy v kostoloch z tohto obdobia. Všade ste pobadali kresby pekla, démonov, obrazy múk a utrpenia, ktoré ľudia prežívajú na takýchto hrozných miestach. Trest peklom a pekelným utrpením za hriechy človeka bol na každom mieste a všade kde ste sa v tom čase pozreli, mali ste tieto výjavy okolo seba.
Ale aj tento pohľad na Boha sa postupom času menil, až sme došli do dnešných čias. Tak, ako dnes vnímate Pána Boha? Aký je?
Tým že viac hovoríme o Pánovi Ježišovi, ako o niekom, kto nám prišiel priblížiť Otca, tak sa nám obraz Boha posúva späť. Boh je láska. Boh je milosrdný a láskavý Otec, ktorý trpezlivo čaká, či sa človek nezmení a nevráti sa k nemu.A odpúšťa a odpúšťa. A netrestá a netrestá. A ešte stále je milosrdný a láskavý a zhovieva.
Že je to tak? Akoby sme videli Pána Boha, ako nemohúceho starého muža, ktorý je takým „dobráčiskom“, že všetko prepáči a trochu drzejší človek si s ním urobí, čo len sám chce. Máme podivnú predstavu „neschopného Boha“, ktorý už nevie buchnúť po stole a nevie si urobiť poriadok s tým, čo sám stvoril. Deduško, ktorému sa to všetko vymyká spod kontroly, a on len stále trpezlivo a s láskou čaká na to, či si to jeho človečenstvo vstúpi do seba alebo nie.
Možno trochu preháňam, ale mám pocit, že sme prílišným zdôrazňovaním Božej láskavosti a Božej milosti, stratili skutočnú predstavu o tom, kto Pán Boh naozaj je.
A pritom by sme to mali vedieť a mohli by sme to z Božieho slova do detailov poznať. Pán Boh ozaj nie je iba „milujúci deduško“. Biblia opisuje Pána Boha aj inak, ale my tieto state Biblie dnes veľmi takticky preskakujeme, lebo nám to nesedí do celkovej predstavy o všemohúcom Bohu. Jednoducho povedané, žijeme v dobe, kde sa obraz prísneho a tvrdo trestajúceho Boha nehodí. Nesedí nám to do celkového obrazu cirkvi.
Predstavte si ako by to vyzeralo na nejakej evanjelizácii, keby sme začali hovoriť o tom, že Pán Boh je prísny a raz potrestá každé jedno zlo, ktoré si ty, človeče, urobil. A nebude mať zľutovania. Nedočkáme sa žiadnej milosti. Asi by odtiaľ ľudia utekali, alebo by sa pýtali, či sme zase v 16. storočí, keď sa im vyhrážame súdom a trestom.
Preto dnes viac hovoríme o láske, o odpúšťaní, o Ježišovej obeti na kríži, o láskavom Bohu, ktorý sa zľutováva.
Ale je to naozaj iba tak? Stará zmluva hovorí, že Pán Boh je aj prísny, aj trestajúci, a niekedy nepomôže ani to, že ste vyvoleným národom, jeho vlastným ľudom. Keď pretečie pohár Božej trpezlivosti, nič iné ani čakať nemôžeme. A to nie je pohľad iba Starej zmluvy. Boh je predsa ten istý, včera, dnes i na veky.Pán Boh sa nezmenil!
Prečítam vám teraz biblický text, ktorý o tom jednoznačne hovorí. Môžete kľudne hádať či je to zo starej, alebo z novej zmluvy. Ale zatiaľ vám to nepoviem:

TEXT: R 9,14–21

Ako vám toto slovo zapadá do obrazu milostivého Boha, ktorý máme uložený vo svojich predstavách?Zmilujem sa nad tým, komu som milostivý, a zľutujem sa nad tým, s kým mám zľutovanie.Ako tieto slová zaradíte do tejto našej predstavy o Bohu?
Mňa tieto slová trochu zošokovali, pretože som si uvedomil, že to je trochu inak, ako som si to predstavoval.
Často vo svojich kázňach opakujem, že sme slobodní ľudia a máme slobodnú vôľu. Takto nás Boh stvoril. Môžem urobiť to či ono, môžem sa zariadiť v živote, ako to uznám za dobré.
Ale čo tak pripustiť, že aj Pán Boh má slobodnú vôľu? Že aj On môže urobiť to, čo sám chce a čo uzná za dobré?Či dielo môže odvrávať majstrovi: Prečo si ma tak spravil? Či hrnčiar nemá moc nad hlinou, aby s tej istej hmoty sformoval jednu nádobu ku cti a druhú ku hanbe?
Čo poviete, bratia a sestry, je to text zo starej, či z novej zmluvy? Pravda je taká, že ho napísal apoštol Pavel kresťanom do Ríma, kde pekne na Mojžišovi a faraónovi vysvetľoval, že Pán Boh má právo urobiť so svojim čo chce. A tak, ako bol Mojžiš tou hlinenou nádobou vytvorenou ku cti a sláve Božej, tak isto bol faraón vytvorený ako nádoba hanby, ktorému Boh zatvrdil srdce, lebo sa tak rozhodol. A nepotrebuje na to žiadne povolenie od človeka, ani od nikoho iného.
POZOR na naše skreslené predstavy o Bohu! Pán Boh nie je len milostivý a všetko odpúšťajúci Boh. Stále ostáva v platnosti, že jeho cesty sú nevyspytateľné a jeho kroky a rozhodnutia pre nás nepochopiteľné.
Takúto podobnú situáciu zažil raz aj samotný kráľ Dávid. Keď sa mu podarilo dobyť Jeruzalem. Rozhodol sa z tohto miesta urobiť centrum svojej ríše. Do toho však spadal aj duchovný život. A tak dal príkaz na to, aby sa do Jeruzalema preniesla truhla zmluvy. Zo začiatku všetko išlo v poriadku. V sprievode s truhlou išlo 30 000 mužov, aj samotný kráľ. Na jednom mieste sa však voly, ktoré viezli truhlu potkli, a muž menom Uzza ju zachytil rukou. Biblia píše, že Hospodin vzbĺkol hnevom proti Uzzovi a on na mieste zomrel.Otázka je, prečo? Veď urobil dobrú vec, nechcel, aby truhla zmluvy spadla z voza. Prečo ho Hospodin pre tento dobrý skutok usmrtil? Presne tie isté otázky si tam vtedy položil i kráľ Dávid. A tak šokovaný a rozčarovaný z tejto situácie, dal truhlu zmluvy odniesť inde. Zľakol sa. Božie konanie je pre človeka niekedy nepochopiteľné a Dávid si uvedomil, že nechápe a nerozumie Bohu, ani tomu, čo niekedy robí.
To je vec, na ktorú nás dnes upozorňuje apoštol Pavel. Stále potrebujeme mať bázeň pred Bohom, stále potrebujeme mať na mysli absolútnu Božiu slobodu,v ktorej si so svojím dielom a tým pádom aj s nami, môže robiť čokoľvek chce. Aj keď nám to nezapadá do našej predstavy Boha. Aj keď si občas myslíme, že Boh je len milostivý a odpúšťajúci. Pravda je taká, že iba taký nie je.

AMEN

Piesne: 381; 536; 217; 620; A 22; 656/5
Texty: Jer 9,22–23; 1K 9,24–27; Mt 20,1–16; Ž 31,20–25